AMIR CHASSON
IN CONVERSATION WITH
DENISA TOMKOVÁ
What are the most important questions you look to answer in your practice and why?
/
Aké sú najdôležitejšie otázky, na ktoré hľadáš odpovede vo svojej praxi, a prečo?
Through poetry, painting, sculpture, video, printmaking and self-publishing my work questions existing social structures and prejudices, as well as trying to envision what our future might look like. My current post-pandemic paintings, for example, sprang out of the fear of the downfall of democratic governments, the rise of violence, our society’s reversion to a more primitive state and of the eventual disappearance of humans altogether. But, on the other hand I do see some hope in my belief that there is such a thing called ‘Thing-Power’. Inanimate objects offer some consolation. The way in which traumatic events, (death, wars, plagues) enter our consciousness or our life experience is distinct and different to how we experience inanimate objects. Traumatic events are lived through while an object enjoys stillness and speechlessness, or what Hegel called ‘the ability to actualize all powers out of itself’. But objects –whether intentionally or not— always produce effects. They are not limited to being – they are present. In her 2012 book Vibrant Matter - A Political Ecology of Things, Jane Bennett discusses the ability of inanimate objects to “get in the way” of humans, “block their will and designs, resist modification and assimilation”, and that objects possess “trajectories, propensities, or tendencies of their own”. Perhaps the time has come to absolve matter from its long history of attachment only to stillness, silence, automatism or mechanism.
/
Prostredníctvom poézie, maľby, sochárstva, videa, grafiky a vlastného publikovania sa vo svojej tvorbe pýtam na existujúce spoločenské štruktúry a predsudky, ako aj na to, ako by mohla vyzerať naša budúcnosť. Moje súčasné post-pandemické maľby napríklad vznikli zo strachu z pádu demokratických vlád, nárastu násilia, návratu našej spoločnosti do primitívnejšieho stavu a z prípadného úplného vymiznutia ľudí. Na druhej strane však vidím istú nádej v presvedčení, že existuje niečo také ako "sila vecí". Neživé predmety ponúkajú určitú útechu. Spôsob, akým traumatické udalosti (smrť, vojny, epidémie) vstupujú do nášho vedomia alebo do našej životnej skúsenosti, je odlišný a odlišný od toho, ako prežívame neživé predmety. Traumatické udalosti prežívame, zatiaľ čo objekt si užíva nehybnosť a bezbrehosť alebo to, čo Hegel nazval "schopnosťou aktualizovať všetky sily zo seba samého". Ale objekty - či už zámerne alebo nie - vždy vytvárajú účinky. Nie sú obmedzené na bytie - sú prítomné. Jane Bennett vo svojej knihe Vibrant Matter - A Political Ecology of Things (Živá hmota - politická ekológia vecí) z roku 2012 hovorí o schopnosti neživých predmetov "pliesť sa do cesty" ľuďom, "blokovať ich vôľu a návrhy, brániť sa modifikácii a asimilácii" a o tom, že predmety majú "vlastné trajektórie, sklony alebo tendencie". Možno nastal čas oslobodiť hmotu od jej dlhej histórie pripútanosti len k nehybnosti, tichu, automatizmu alebo mechanizmu.
Tell me about your work in the exhibition Still Here. What themes does this project address and in what ways?
/
Povedz mi niečo o svojej práci na výstave Still Here. Aké témy tento projekt adresuje a akým spôsobom?
In the [exhibition] Still Here I am showing my publication entitled Loose Holes. Moved and disturbed by the Russian invasion of Ukraine, and particularly by looking at images of LGBTQ Ukrainians fighting not only for their lives but also against the looming risk of persecution under a potential Russian military occupation, and thinking of their silenced Russian counterparts, this poetry cycle consists of drawings of female Nazi concentration camp guards, which I have set alongside collages made from gay male magazines. In this way, I wanted to point out the common theme of bodies in distress. The idea is to weaponise layout in order to ‘wake up’ both the original source material and the viewers casually flipping through it. Juxtaposition has the power to stretch and enhance the potential of everything. This is true no matter how random, blurry, faded, posed, casual or urgent the juxtaposed source material may be. The general idea of all my layout work (in print as well as in painting and video) is to use a seemingly unintentional relationship between image and text or image to fill in the gap where written language (essay, poetry) will not do or will not satisfy the viewer’s curiosity.
/
Na výstave Still Here prezentujem svoju publikáciu s názvom Loose Holes. Tento básnický cyklus, pohnutý a znepokojený ruskou inváziou na Ukrajinu a najmä pri pohľade na obrazy LGBTQ Ukrajincov bojujúcich nielen o svoj život, ale aj proti hroziacemu riziku prenasledovania v rámci potenciálnej ruskej vojenskej okupácie, a pri pomyslení na ich umlčané ruské náprotivky, pozostáva z kresieb dozorkýň z nacistických koncentračných táborov, ktoré som umiestnil vedľa koláží vytvorených z mužských gay časopisov. Týmto spôsobom som chcel poukázať na spoločnú tému tiel v núdzi. Ide o ozbrojenie layoutu s cieľom "prebudiť" pôvodný zdrojový materiál aj divákov, ktorí si v ňom náhodne listujú. Juxtapozícia má moc všetko natiahnuť a posilniť. Platí to bez ohľadu na to, aký náhodný, rozmazaný, vyblednutý, upozadený, náhodný alebo naliehavý môže byť juxtaponovaný zdrojový materiál. Všeobecnou myšlienkou všetkých mojich layoutových prác (v tlači, ako aj v maľbe a videu) je využiť zdanlivo nezámerný vzťah medzi obrazom a textom alebo obrazom na vyplnenie medzery tam, kde písaný jazyk (esej, poézia) nestačí alebo neuspokojí zvedavosť diváka.
Do you think it is possible to imagine a more positive future through art outside of the reality of our current global experience? Does art have the potential to imagine new social structures?
/
Myslíš si, že je možné predstaviť si pozitívnejšiu budúcnosť prostredníctvom umenia mimo reality našej súčasnej globálnej skúsenosti? Má umenie potenciál predstaviť si nové sociálne štruktúry?
I’m afraid it is incredibly hard to ‘imagine a new positive future’ at this moment in time. As individuals we could all do so much better, be more kind, volunteer more, educate more, boycott more, conserve water, plant trees, reduce, reuse, recycle, disobey orders on the grounds of pacifism and cut down on what we throw away, but – as recent world events clearly show – the law of statistics as applied to sensible individuals could never predict the direction and flow of the senseless masses. One could well argue that this is a negative outcome of us becoming interconnected and interdependent.
/
Obávam sa, že v tejto chvíli je neuveriteľne ťažké "predstaviť si novú pozitívnu budúcnosť". Ako jednotlivci by sme sa naozaj mohli správať oveľa lepšie, byť láskavejší, viac dobrovoľníčiť, viac sa vzdelávať, bojkotovať, šetriť vodou, sadiť stromy, znižovať, opätovne používať, recyklovať, neposlúchať príkazy z dôvodu pacifizmu a obmedziť to, čo vyhadzujeme, ale - ako jasne ukazujú nedávne svetové udalosti - zákon štatistiky aplikovaný na rozumných jednotlivcov nikdy nedokáže predpovedať smer a tok nezmyselných más. Dalo by sa tvrdiť, že je to negatívny dôsledok toho, že sme sa stali vzájomne prepojenými a závislými.