ARTISTKA CHUPRYNENKO
IN CONVERSATION WITH
DENISA TOMKOVÁ
How did you get into art practice and what inspires your work?
/
Ako si sa dostala k umeleckej praxi a čo inšpiruje tvoju tvorbu?
Ever since I was a child, I've always read poetry or pretended to "read poetry." It was never something serious or my future job, but this phenomenon always made me cry, made me laugh and kept me awake at night. I was very fortunate to have learned theater arts in university, through it I learned how to express my feelings, what forms it could take. At that time I started writing songs and communicating with people in this new way for me. The hardest part is that all my lyrics are completely true to life, with dates, names and places, so if you listen to all my songs - you'll probably get to know my whole life, with childhood adventures, school falls and heartbreaks.
/
Už od detstva som vždy čítala poéziu alebo som sa tvárila, že "čítam poéziu". Nikdy to nebolo nič vážne ani moja budúca práca, ale tento fenomén ma vždy rozplakal, rozosmial a nedal mi v noci spať. Mala som veľké šťastie, že som sa na univerzite mohla učiť divadelné umenie, vďaka nemu som sa naučila, ako vyjadrovať svoje pocity, aké formy to môže mať. V tom čase som začala písať piesne a komunikovať s ľuďmi týmto pre mňa novým spôsobom. Najťažšie je, že všetky moje texty sú úplne pravdivé, s dátumami, menami a miestami, takže ak si vypočujete všetky moje piesne - pravdepodobne spoznáte celý môj život, s detskými dobrodružstvami, pádmi v škole a zlomenými srdcami.
What are the most important questions you look to answer in your practice and why?
/
Aké sú najdôležitejšie otázky, na ktoré hľadáš odpovede vo svojej praxi, a prečo?
My work combines two contradictory and wonderfully interesting processes - the intimate semi-conscious process of creating a song and performing it to another person. In terms of the process of creating a text, the poet never knows what they're going to write a poem about, or if it's a good poem.You have only a starting point, a ray, and the question here is what this starting point will lead you to right now. Speaking less abstractly, sometimes I have a pithy expression of a few lines that always goes on to try and explore ideas that haven't occurred to me, that I haven't thought up. They just came in that moment and formed a word chain (the most pleasant thing about writing something is surprising yourself in the process). The question that is central to exploring the process of performance is the question of how much I can allow myself to be vulnerable right now, to not act anything out, to not use 'working techniques'. Sometimes it succeeds miserably, but I understand this feeling well, one likes to be protected and doesn't want to be hurt.
/
Moja práca spája dva protikladné a úžasne zaujímavé procesy - intímny polo-vedomý proces tvorby piesne a jej predvedenie inej osobe. Čo sa týka procesu tvorby textu, poet*ka nikdy nevie, o čom napíše báseň, ani či je to dobrá báseň. Máte len východisko, lúč a tu ide o to, k čomu vás toto východisko práve teraz dovedie. Keď mám hovoriť menej abstraktne, niekedy mám výstižný výraz niekoľkých riadkov, ktorý vždy pokračuje skúškou a myšlienkami, ktoré ma nenapadli, ktoré som nevymyslela. Jednoducho prišli v tej chvíli a vytvorili slovnú reťaz (najpríjemnejšie je pritom prekvapiť sa tým, že niečo napíšete). Otázka, ktorá je hlavným predmetom skúmania procesu predstavenia, je otázka, nakoľko si práve teraz môžem dovoliť byť zraniteľná, nič nehrať, nepoužívať "pracovné techniky". Niekedy sa to podarí mizerne, ale dobre rozumiem tomu pocitu, človek je rád chránený a nechce byť zranený.
Tell me about your work in the exhibition Still Here. What themes does this project address and in what ways?
/
Povedz mi niečo o svojej práci na výstave Still Here. Aké témy tento projekt adresuje a akým spôsobom?
Since the war started I have had several concerts in Europe. This opportunity, which I could not have dreamed of before, now strikes me with its ambiguity. During the performance, the audience understands it, penetrates it, allowing each individual soul to explore more deeply the sensory world, with what intensity and force the joy of encounter, despair, homesickness, confusion and trust can mix. In this way, the audience can learn about the nature of human experience not theoretically, not in a textbook, but right here and now.
/
Počas vojny som mala niekoľko koncertov v Európe. Táto príležitosť, o ktorej som predtým nemohla ani snívať, ma teraz zaráža svojou dvojznačnosťou. Počas vystúpenia ju chápe aj publikum, preniká do nej, čo umožňuje každej individuálnej duši hlbšie preskúmať zmyslový svet, s akou intenzitou a silou sa môže miešať radosť zo stretnutia, zúfalstvo, smútok po domove, zmätok a dôvera. Diváci*čky sa tak na koncerte môžu oboznámiť s podstatou ľudského prežívania nie teoreticky, nie v učebnici, ale priamo tu a teraz.
Do you think it is possible to imagine a more positive future through art outside of the reality of our current global experience? Does art have the potential to imagine new social structures?
/
Myslíš si, že je možné predstaviť si pozitívnejšiu budúcnosť prostredníctvom umenia mimo reality našej súčasnej globálnej skúsenosti? Má umenie potenciál predstaviť si nové sociálne štruktúry?
I don't believe in art outside of the real world and politics, cataclysms and other non-standard things. And of course, art is not a place where we can hide from aggressive reality. But art is like a rose garden in our soul, if you want to plant flowers you have to know everything about the soil (about reality).
/
Neverím na umenie mimo reálneho sveta s politikou, kataklizmami a inými neštandardnými vecami. A samozrejme, umenie nie je miestom, kde sa môžeme ukryť pred agresívnou realitou. Ale umenie je ako ružová záhrada v našej duši, ak chcete zasadiť kvety, musíte vedieť všetko o pôde (o realite).