​

Vo svojej tvorbe sa venuješ aj ilustrácii a animácii, ale najmä grafike. Väčšinou tvoje tvorby spájajú charakteristické postavičky pôsobiace monumentálne. Preberáš inšpiračné zdroje z populárnej kultúry súčasnosti, alebo sa inšpiruješ vizuálnou kultúrou špecifického obdobia / alebo vizuálnym prejavom špecifického smeru? Ak nie, otázka znie, ako si sa dopracovala k danému prejavu?

„Nad touto otázkou musím premýšľať. Ku kresbe postavičiek som sa dostala už počas strednej školy, kde sme mali šuplíkové skicáre alebo poznámkové bloky. Asi v treťom ročníku sme mali vyučujúceho Mareka Cinu, ktorý mal tendenciu nám listovať v skicári a práve on ma podporil a navrhol, že by som mohla urobiť niečo väčšie. Tak som sa do toho pustila a začala som pracovať na postavičkách, ktoré nemali nijako vyhranené pohlavie, išlo skôr o základné črty. Zároveň ako sa mením ja, menia sa aj postavičky. Záležalo od môjho rozpoloženia, naladenia alebo ide o voľnú spontánnu tvorbu. Hľadala som expresívny výraz, emóciu, ale skôr ako o tvár, mi išlo o kompozíciu. Môžem povedať, že som čiastočne objavila aj čaro SORELY. Učaroval mi výraz postáv v centre, monumentalita, repetitívny kompozície, zrkadlenie, symetria. Avšak zaujali ma aj figuratívne kompozície baroka a rokoka. Zároveň skicujem aj čo vidím, keď ma niečo zaujme - ako ľudia na zastávke, v autobuse či vo vlaku. Dá sa povedať, že sa inšpirujem aj scénami v každodennom živote.“

​

Názvy tvojich diel sú špecifické, ako k nim prichádzaš? Považuješ názvy svojich diel za smerodajné? 

​

„Myslím, že by som ich nenazvala smerodajnými. Ide skôr o to, čo mi napadne ako prvé, voľná asociácia. Nepovažujem to za najdôležitejšiu časť diela. Rozumiem, že sa od toho niektorý divák môže “odraziť” a následne to môže ovplyvniť interpretáciu. Avšak interpretovať môže divák aj podľa jeho momentálneho naladenia. Názvy teda nie sú tak podstatné, keďže moje diela sú často čitateľné nielen pre mňa ale aj pre diváka.“

​

​