MARIANA
MAŽGÚTOVÁ

Miesto a rok narodenia: Žilina, 1997

Žije a pracuje: Bratislava

Štúdiá:Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, 2016-

mariana.mazgutova@gmail.com | instagram

 

 

„Každá minca má dve strany. Čoraz častejšie sa mi stáva, že z lenivosti siahnem radšej po filme ako po knihe.“

 

Vizuálna kultúra, prenos informácií a pamäť sú jednými z hlavných problematík, ktoré tvoria postmodernú kultúru. Ako sa na tieto témy pozerá a ako s nimi pracuje vizuálna umelkyňa, Mariana Mažgútová?

Mariana je študentkou posledného ročníka magisterského štúdia

na katedre vizuálnej komunikácie, kde navštevuje Ateliér Typolab

pod vedením doc. Mgr. art. Pavla Bálika. Jej hlavným zámerom je dizajn a tvorba typografie pre rôzne účely a jej písmo Perfetto sme mohli vidieť aj na obálke minuloročného školského diára. Mariana už v útlom veku navštevovala základnú umeleckú školu a jej chuť tvoriť pokračovala aj v ďalšom štúdiu. Ako strednú školu si vybrala ŠÚV Josefa Vydru v Bratislave, kde študovala odbor propagačná grafika.

Tu sa vykryštalizovali jej predstavy o budúcom smerovaní a potvrdili sa jej záujmy o štúdium grafického dizajnu. Voľba vysokej školy a katedry tak bola jasná.

DSC_0461.jpg

 

 

S typografiou sa stretávame dennodenne, avšak čo sa ňou dá vyjadriť z pohľadu umelca? Máš nejaké inšpirácie pri jej tvorbe?

„Niekedy to bude viac alebo menej subjektívne, ale typografiou sa dá vyjadriť v podstate všetko. Typografia ma veľmi baví. Sledovať ju alebo písmo tvoriť. Moja inšpirácia záleží od zadania, aké písmo má vzniknúť. Môže to byť čokoľvek, či iné, už existujúce písmo, miesto, tvary, veci nachádzajúce sa okolo nás.“

V dnešnom svete obrazov sa jednotlivec často ocitá vo vizuálnom smogu, v ktorom sa občas vytráca samotný obsah.

Dá sa tento aspekt podľa teba chápať ako kríza informačného veku? 

 

„Určite áno. Avšak každá minca má dve strany. Čoraz častejšie sa mi napríklad stáva, že z lenivosti siahnem radšej po filme ako po knihe. Pritom sa hovorí, že väčšinou je knižná predloha omnoho lepšia ako jej filmová alebo seriálová verzia. A navyše, ak by som radšej siahla po knihe mohli by si moje oči konečne oddýchnuť. Na druhej strane však môžem povedať, že vďaka pútavému obrazovému spracovaniu som

sa určite veľakrát dostala k informáciám, ktoré by ma inak možno nezaujali.“

Pre novodobú vizuálnu kultúru je tiež charakteristická snaha vizualizovať neviditeľné, abstraktné veci, najmä pocity z prežitých okamihov. Takýto záujem sa odrazil v tvojej bakalárskej práci Genius Pocit. Ide o experimentálnu knihu s témou pamäte a vizualizáciou tvojich spomienok z prostredia Neapolu, ktorý si osobne precestovala. Prečo si si vybrala práve Neapol?

„Výber Neapolu pre tento projekt súvisel s mojim osobným dojmom po jeho návšteve a zároveň bol posledným miestom, ktoré som navštívila, takže som z tohto prostredia mala najčerstvejšie spomienky.“ 

Otázkou je, ako by mal takúto prácu reflektovať divák a či je možné autenticky reprezentovať atmosféru určitého prostredia prostredníctvom umenia.

„Svoju prácu som od začiatku prezentovala ako subjektívne zosobnenie daného miesta práve preto, že objektívne sa jedno miesto rôznymi ľuďmi vnímať asi nedá.“ 

 

 

Kniha Genius Pocit je zmesou rôznych médií a materiálov a pri ich experimentovaní sa potvrdilo, že oveľa komplikovanejšie je dospieť k nápadu a spôsobu spracovania diela, ako samotná tvorba. Napokon však vznikla vizuálne atraktívna inštalácia a video doplnené o hudobnú stopu.

„Keď som s týmto bakalárskym projektom začala, nemala som predstavu, aký bude výsledok. Vedela som, že chcem, aby to bolo o Neapole a že chcem pracovať s textom a obrazom. Keď som prišla s nápadom o miznúcich spomienkach na toto mesto, všetko som sa tomu snažila prispôsobiť. Vedela som, že digitálna tlač sa dá prenášať na papier toluénom. Vzniknutý otlačok vo mne evokoval obraz prchavých spomienok. Formát experimentálnej knihy je jedno dlhé leporelo, ktoré ma pôsobiť ako časová os spomienok. Tie na seba nadväzujú a prekrývajú sa. UV atrament použitý na tlač písma pripomína reminiscencie vynárajúce sa z mojej pamäte. Zvuková stopa použitá vo videu, v ktorom prezentujem knihu, je deformovaný zvukový záznam

z procesie, ktorá sa konala v uliciach Neapolu. Zvuk pre mňa upravila kamarátka Lenka Adamcová. Chcela som aby zvuk rovnako ako obraz bol nejasný a miznúci.“ 

Vyskytol sa v procese vzniku knihy aj nejaký problém, ktorý si musela prekonať, prípadne nečakane zmeniť postup práce?

„Áno. Ako som už vravela, chcela som pracovať s dlhým pásom papiera

a UV atramentom. Mala som možnosť tlačiť na jednu súvislú rolku papiera, ktorú by som si naskladala ako leporelo. Bohužiaľ takéto rolky papiera som dokázala zohnať iba vo veľmi žiarivej bielej farbe, kvôli tomu, že tieto rolky sa využívajú pri tlači

na plotroch. Ja som však potrebovala trochu žltší papier, pretože na bielom bolo UV atrament zle vidieť. Musela som sa tak rozhodnúť, či má pre mňa väčší význam súvislý pás papiera alebo atrament. Rozhodla som sa pre atrament a papier som

na seba napájala lepiacou páskou z jeho zadnej strany. Leporelo je síce jednostranné, ale aby vo výsledku zadná strana nevyzerala zle, použila som zlatú a červenú lepiacu pásku ako farby Neapolu.“

V knihe Genius Pocit si typografiu použila ako metaforu pamäte. Ako toto písmo vzniklo a akým spôsobom si ho preniesla do podoby v tvojej knihe?

„Písmo vzniklo spájaním prvkov typografie, ktoré som si pamätala z neapolských ulíc. Do knihy som odtláčala UV atramentom podobne ako pečiatky. Dala som si vyrobiť fotopolymérové štočky textov, ktoré som potom ručne valčekom tlačila

na papier.“

000006.jpg
DSC_0479.jpg

 

 

Ostanem ešte pri téme pamäte. Aký dopad má na ľudí čoraz väčšia túžba zvečniť prežité momenty? Neodvraciame práve zaznamenávaním prítomnosti pozornosť od jej samotného prežívania?

 

 „Ľudia, ktorí ma poznajú bližšie vedia, že nie som veľký fanúšik zaznamenania a zdieľania momentov zo svojho života na sociálnych sieťach. Je však možno pravda, že tí, ktorí si život zaznamenávajú častejšie, si spomienky umelo zachovajú na dlhší čas ako ja. Ťažko povedať, kto z nás ich má však v danú chvíľu intenzívnejšie.“

Možnosti, ktoré nám umožňujú „zabúdať si pamätať“ využívame čoraz viac. Naše dáta ukladáme vo virtuálnom priestore, v ktorom ich môžeme ľahko stratiť. Myslíš, že je správne odľahčovať našu vlastnú pamäť a zahlcovať ňou technológie? Nestrácame tak svoju identitu?

„Myslím, že často čelím problému s vyrovnávaním sa s pribúdajúcimi technológiami a celkovo s digitálnou dobou. Čo bol zrejme aj podvedomý dôvod, prečo som bakalársku prácu spracovala analógovým spôsobom. Takéto spoliehanie sa technológie však vnímam viac ako pomocnú ruku ako problém. Pokiaľ môžem svoju myseľ odľahčiť tým, že si napíšem nákupný zoznam do mobilu, nastavím si na ňom budík a uložím všetky prihlasovacie údaje, veľmi rada to spravím. Ak by som si písala poznámky na papier, strácala by som ich pravdepodobne oveľa častejšie.“ :)

Spomínala si, že k prezentovanej forme tvojej bakalárskej práce

si vytvorila jej alternatívu pomocou umelej inteligencie.Vedela by si stručne opísať koncept tejto druhej verzie?

„Výsledkom bolo video vytvorené nehumánnou rukou, ktoré využíva tri nástroje umelej inteligencie. Prvým je aplikácia GauGan. Tá vytvára nové, zdeformované fotorealistické obrazy z pôvodných obrazov a algoritmus umožňuje aplikovať filtre na zmenu atmosféry týchto pretváraných obrazov. Druhým nástrojom je A fairly random text generator. Ten generuje realistický, zdanlivo náhodný text z ľubovoľného daného zdrojového textu. Za týmto účelom analyzuje zdrojový text, ktorý sa aplikácií poskytne. Tento text prečíta tretí, rečový nástroj Laura – systémový hlas na Macu. Takto zmutovaná pôvodná obrazová a textová spomienka je zaznamená v krátkom videu. Umelá inteligencia preberá moc nad autorkinými spomienkami. Berie jej vlastné skúsenosti a stáva sa zautomatizovanou pamäťou.“

 

 

V tohtoročnej semestrálnej práci si sa rozhodla redizajnovať časť knihy Nemísta měst od Anny Beaty Háblovej do digitálnej verzie

v podobe webovej stránky. Prečo si si vybrala práve túto knihu

a na základe čoho si spracovala práve kapitoly Stratené miesta

a Virtuálne miesta?

 

„Knihu som už dávno čítala a hodila sa mi na spracovanie do webovej podoby. Rovnako aj kapitoly som si vybrala na základe toho, že ma najviac zaujali a hodili sa mi k téme.

V oboch prípadoch si teda spracovávala knižný formát odvolávajúci sa na hranice miest, no kým Genius Pocit zviditeľňuje ducha mesta spojeného s radosťou z cestovania a poznávania a výsledkom je reálna inštalácia, Nemísta měst vznikli vo virtuálnej podobe. Bol to tvoj prirodzený zámer alebo dôsledok pandemickej krízy?

„Rozhodne to bol dôsledok pandemickej krízy. Keby semester neprebiehal online, určite by som siahla po fyzickej knihe.“

Takže má pre teba väčšiu hodnotu tradičný formát knihy?

„Určite áno. Je to úplne iný zážitok vnímať knihu tým, že ju mám možnosť ovoňať a hapticky si ju vychutnať. Rovnako dobrý pocit je, keď sa nejaký pekný kúsok objaví v mojej knižnici. Spraviť však jej webovú verziu v tejto situácii mi prišiel ako omnoho lepší nápad. Na druhej strane je možno dobré, že to tak dopadlo, aspoň ma kríza naučila viac vystupovať zo svojej komfortnej zóny a učiť sa nové veci.“

 

 

To znamená, že počítačové technológie ti umožnili interaktívne obohatiť klasický text hypertextovými odkazmi, 3D animáciami, zakomponovať referencie priamo do textu, či pridať na web zvukovú stopu. Odkázanosť na domáce prostredie v tebe vzbudila potrebu hľadať nové hranice a myslenie vo virtuálnom priestore. Ako veľmi tvoju umeleckú činnosť pandemická kríza obmedzila?

 

„Nemyslím, že výrazne ovplyvnila moju činnosť. Robiť viem rovnako z domu ako z ateliéru v škole. Skôr sa na mne odrážala izolovanosť, ktorá mi neprospievala zrovna najlepšie. A myslím, že ak by som pracovala normálne a nie online, moje výsledky by mohli byť lepšie.“

Rozhovor viedla
KRISTÍNA
MOCKOVÁ

kristy.mockova@gmail.com

Miesto a rok narodenia: Bratislava, 1998

Žije a pracuje: Bratislava

Štúdiá: Univerzita Komenského v Bratislave, 2017 – 2020

Autorka fotografií
NATÁLIA
DOMINIKOVÁ