OJO TAIYE
IN CONVERSATION WITH
DENISA TOMKOVÁ
How did you get into art practice and what inspires your work?
/
Ako si sa dostal k umeleckej praxi a čo inšpiruje tvoju tvorbu?
My artistic practice began as a reaction to hunger and it best retains the spark that comes from delight and curiosity. Back in secondary school, I was always a literature enthusiast, although fate didn't allow me to consider applying for a literature related degree program when I was filling out my application form to study at university. I began my creative flourishing during my youth service days in Ikpayongo, Benue State. But I could not write poems. All I was doing was scribble - a vent for all my accumulated frustrations (lol!). I got into poetry when my mother died and it was one of the most traumatic periods of my life. Through poetry I started to heal, to remember, to explore my identity, to use language to create an emotional effect, to reinvent tenderness as an act of joy. I suppose writing has always been a processing mill for experiences, whether factual or borrowed. And moreover, stories come from anywhere, but the best ones often come from my own lived experience. Through my practice, I find that I create the conditions for personal relationships, as well as communal and political narratives. Memory and the actions that remembrance can trigger, inform and shape the processes I employ; while my inspiration comes from observing people, culture and nature. Hope, empathy and vulnerability are central to the poems I create.
/
Moja umelecká prax začala ako reakcia na hlad a najlepšie si zachováva iskru, ktorá pochádza z radosti a zvedavosti. Už na strednej škole som vždy bol nadšencom literatúry, hoci mi osud nedovolil uvažovať o prihláške na štúdium súvisiace s literatúrou, keď som vypĺňal prihlášku na štúdium na mojej alma mater. Svoj tvorivý rozkvet som začal počas dní služby pre mládež v Ikpayongo v štáte Benue. Nevedel som však písať básne. Všetko, čo som vtedy robil, bolo čmáranie - ventil všetkých mojich nahromadených frustrácií (smiech). K poézii som sa dostal, keď mi zomrela matka a bolo to jedno z najtraumatizujúcejších období môjho života. Prostredníctvom poézie som sa začal liečiť, spomínať, skúmať svoju identitu, používať jazyk na vytvorenie emocionálneho efektu, znovuobjaviť nehu ako akt radosti. Predpokladám, že písanie bolo vždy mlynom na spracovanie zážitkov, či už faktických, alebo prevzatých. A navyše, príbehy prichádzajú odkiaľkoľvek, ale tie najlepšie často pochádzajú z vlastnej prežitej skúsenosti. Svojou praxou zisťujem, že vytváram podmienky pre osobné vzťahy, ako aj komunitné a politické rozprávania. Pamäť a činy, ktoré spomínanie môže vyvolať, informujú a formujú postupy, ktoré používam; zatiaľ čo moja inšpirácia pochádza z pozorovania ľudí, kultúry a prírody. Nádej, empatia a zraniteľnosť sú ústrednými prvkami básní, ktoré tvorím.
What are the most important questions you look to answer in your practice and why?
/
Aké sú najdôležitejšie otázky, na ktoré hľadáš odpovede vo svojej praxi, a prečo?
Writing poetry has always been an attempt to express my views and beliefs about culture, history, human behaviour, wounds, murder, capitalism, beginnings and silence I am not hubristic enough to think that my poems can change the world, rather it's my best self's contribution to the world. It's what I can do: to engage with large and complex subjects, to provoke significant aesthetics and/or emotional responses and to ask big questions. And by big questions I mean to write stories by exploring the unknown, to create something new, to perceive reality in a novel way, and provoke new ways of seeing, thinking and being.
I am at a pivotal stage in my artistic career, and almost all my artistic experimentation responds to themes and challenges that have emerged from research into climate change, migration, environmental devastation, ecological erasures, historical traumas etc. Through my poems, I try as much as possible to be open and inclusive – maintaining and strengthening social connectivity as opposed to a transactional approach – thus empowering and championing the twin ideas of love and justice, both as a possibility for pedagogical and solitary encounters, and a way of activating a move from emergency to emergence, from crisis to recovery, thereby improving our ecology, our society and our collective future.
/
Písanie poézie bolo vždy pokusom vyjadriť moje názory a presvedčenie o kultúre, histórii, ľudskom správaní, ranách, vraždách a kapitalizme, začiatkoch a mlčaní. Nie som natoľko pyšný, aby som si myslel, že moje básne môžu zmeniť svet, skôr je to príspevok môjho najlepšieho ja do sveta. Je to to, čo dokážem: zaoberať sa veľkými a zložitými témami, vyvolať významnú estetickú / alebo emocionálnu odozvu, klásť veľké otázky. A veľkými otázkami myslím písať príbehy skúmaním neznámeho, vytvárať niečo nové, vnímať realitu novým spôsobom a provokovať nové spôsoby videnia, myslenia a bytia.
Nachádzam sa v kľúčovej fáze svojej umeleckej kariéry a takmer všetky moje umelecké experimenty reagujú na témy a výzvy, ktoré vyplynuli z výskumu klimatických zmien, migrácie, devastácie životného prostredia, ekologických vymazaní, historických tráum atď. Prostredníctvom svojich básní sa snažím byť čo najviac otvorený a inkluzívny - udržiavaním a posilňovaním sociálnej prepojenosti a protikladom k transakčnému prístupu -, čím posilňujem a obhajujem dvojicu myšlienok lásky a spravodlivosti, a to ako možnosť pedagogických a solidárnych stretnutí, tak aj spôsob, ako aktivovať prechod od núdzového stavu k vzniku, od krízy k obnove, a tým zlepšiť našu ekológiu, našu spoločnosť a našu spoločnú budúcnosť.
What do you think the social role of an artist should be nowadays?
/
Aká by podľa teba mala byť spoločenská úloha umelca v súčasnosti?
To dare to put onto paper the personal as political. I think more often than not, by putting a provocation to re-imagine our planet based on social justice and environmental well-being, the artist has made a huge impact within the context of creative awareness. For me, art is one of the primary ways to cultivate deeper love, empathy, and more joy. It's hard to witness so many injustices in the world and not be prompted to speak. The social role of an artist is to speak truth to power, to make others feel seen: their realities, marginalisation, oppression, and what drives people to leave their homelands, a sense of belonging and the enigmatic nature of grief.
/
Odvážiť sa dať na papier osobné ako politické. Myslím si, že častejšie ako inokedy, tým, že umelec vložil provokáciu k opätovnému zobrazeniu našej planéty, založenej na sociálnej spravodlivosti a environmentálnom blahobyte, urobil obrovský vplyv v kontexte tvorivého povedomia. Umenie je pre mňa jedným z primárnych spôsobov, ako kultivovať hlbšiu lásku, empatiu a viac radosti. Je ťažké byť svedkom toľkých nespravodlivostí vo svete a nebyť podnetom na vyjadrenie. Spoločenskou úlohou umelca je hovoriť pravdu moci, dať iným pocit, že ich vidia: ich realitu, marginalizáciu, útlak a to, čo núti ľudí opustiť svoju vlasť, pocit spolupatričnosti a hádankovitú povahu smútku.
Tell me about your work in the exhibition Still Here. What themes does this project address and in what ways?
/
Povedz mi niečo o svojej práci na výstave Still Here. Aké témy tento projekt adresuje a akým spôsobom?
My work for the Still Here exhibition is based on the idea of writing poems about climate change and global warming caused by man-made degradation, which is a persistent global concern. At the moment, I’m researching the connections between climate change, oil exploration and ecological displacement and thinking about the impact my poems can have on the urgent need for awareness and action around the climate crises. Also with this work, I have taken up the challenge of reflecting, responding and influencing public understanding of the climate change crisis through poems about migration, climate futures, hope, affordable and reliable energy. etc.
/
Moja práca na výstave Still Here vychádza z myšlienky napísať básne o klimatických zmenách a globálnom otepľovaní kvoli degradácii spôsobenej človekom, ktoré sú pretrvávajúcim globálnym problémom. Momentálne sa venujem výskumu súvislostí medzi zmenou klímy, ťažbou ropy a ekologickým vysídľovaním a premýšľam o tom, aký vplyv môžu mať moje básne na naliehavú potrebu uvedomenia si klimatickej krízy a konania v tejto oblasti. Aj touto prácou som sa chopil výzvy reflektovať, reagovať a ovplyvňovať verejné chápanie klimatickej krízy prostredníctvom básní o migrácii, klimatickej budúcnosti, nádeji, dostupnej a spoľahlivej energii atď.
Do you think it is possible to imagine a more positive future through art outside of the reality of our current global experience? Does art have the potential to imagine new social structures?
/
Myslíš si, že je možné predstaviť si pozitívnejšiu budúcnosť prostredníctvom umenia mimo reality našej súčasnej globálnej skúsenosti? Má umenie potenciál predstaviť si nové sociálne štruktúry?
Yes, of course, it is possible. Art in general has the potential to bear witness to contemporary social changes and to provide a way forward for repair.
/
Áno, samozrejme, je to možné. Umenie má vo všeobecnosti potenciál svedčiť o súčasných spoločenských zmenách a tiež poskytnúť cestu k náprave.