PAULA
GOGOLA

Miesto a rok narodenia: Banská Bystrica, 1998

Žije a pracuje: Bratislava

Štúdiá: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, 2018-2021

paulagogola23@gmail.com | instagram

 

 

Paula Gogola je študentkou štvrtého ročníka bakalárskeho štúdia

v Ateliéry mal+by (vedúca Klaudia Kosziba). Primárne sa venuje maľbe, kresbe a inštalácii. Vo svojej tvorbe reflektuje osobnú stránku svojho života, súvisiacu s jej tranzíciou a transrodovosťou. Konfrontuje diváka a diváčku so svojou sexualitou, vyrovnávaním sa so svojou fyzickou schránkou a so sebou samou:

„Každý má v umení iný program, inak k nemu pristupuje, čerpá z iných polôh, ale pre mňa je najdôležitejšia asi tá osobná vsuvka, bez nej mi to príde prázdne. Pre mňa je výtvarné umenie jazyk, ktorým určité veci dávam von.“

V cykle malieb zo zimného semestra 2020 skúma identitu vymedzujúcu sa binárnemu rodovému systému. Spája primárne a sekundárne pohlavné znaky v kresbách akoby tehotných žien s pupočnou šnúrou.

 

Znamená to pre teba vysporiadanie sa s vlastným telom, do ktorého si sa narodila?

„Mojím inšpiračným zdrojom bolo antické vyobrazenie hermafrodita ako ‘úplnej ľudskej bytosti.’ V tomto symbolizme nachádzam taktiež paralelu so svojou osobnou skúsenosťou, so stávaním sa ‘úplnou ľudskou bytosťou,’ aj v súvislosti s mojou tranzíciou, ale taktiež s akousi prevýchovou, tzv. re-mothering. Podľa psycho-terapeutickej fenomenológie ide o proces, kedy sa jedinec snaží suplovať absentujúci kladný rolový model a preprogramovať deformovaný myšlienkový konštrukt, za účelom stavania sa koherentnej, autentickej a autonómnej osoby.“

V rámci tohto pojmu autorka vychádza aj z osobnej skúsenosti – vyrastaniu bez matky, čo dosť zarezonovalo aj v jej mentálnom vývine.

“Počas dospievania som si uvedomila, že to vo mne zanechalo istú deformáciu. Kvázi cítim, že niečo strádam. Musela som pochopiť, že mám byť sama sebe oporou, prísť na veci sama. Re-mothering vo vzťahu k tranzícii znamená ‘byť sama sebe mamou‘ a nájsť oporný bod v sebe.“

 

 

Druhú zložku cyklu realizovala v rezidenčnom ateliéri Soren,

kde voľne nadväzovala na tematickú rovinu z cyklu malieb.

 

„Vychádzam z Bowlbyho teórie vzťahových väzieb, alegoricky zachytávam kontrast vo väzbových štýloch medzi distančne vyhýbavým a neistým ambivalentným typom. Experimentujem s objektom / inštaláciou v priestore, ktorá pozostáva zo sadrových odliatkov. Cielene pracujem so symbolikou dvoch takmer identických bielych piedestálov s dlaňami, ktoré však v rozličných gestách a polohách reprezentujú rozdielny copingový mechanizmus. Piedestály predstavujú dva subjekty, mňa a moju dvojičku, vychádzajúce z rovnakého prostredia, avšak rozdielne reagujúce na rovnaké podnety.“

 

Piedestály minimalistickým spôsobom suplujú figúru. Umiestnila ich do bielej štvorcovej plochy, ktorá mala predstavovať akúsi „mentálnu pláň, na ktorej sa vzťah dvoch subjektov odohráva. Symbol pupočnej šnúry reprezentuje samotnú väzbu, ako zovšeobecnený jav, proces, ktorý neustále ne/nastáva počas života, ako následná sekundárna reakcia vybudovaného obranného mechanizmu.“

Siahnutie po inštalácií malo byť experimentom, ktorého cieľom bolo vytvoriť vizuálne zaujímavé dielo a pracovať s priestorom. Pri otázke na reinštaláciu v inom priestore Paula podotkla, že pupočná šnúra sa skladala zo živého bravčového čreva vyplneného kostnou želatínou.

000005.jpg

 

 

„Nastala tam menšia obštrukcia, keďže inštalácia trvala len pár dní, a začalo to hniť. V budúcnosti by som možno skúsila pracovať, buď s inými materiálmi, alebo to nechať nainštalované krátkodobo, keďže sú rúška opäť povinné v interiéry. Tým pádom by ten hnilobný pach možno až tak neprekážal [smiech].“

V letnom semestri 2021 Paula začala viac pracovať s vyprázdňovaním kompozície, ktorá je aj markantným prvkom v súčasných kresbách.

V tomto cykle komponuje podobné princípy ako v kresbe, avšak

so skromnejším maliarskym zásahom, čím sa postupne dostala

k veľmi radikálnej syntéze vo vyobrazovaní figúry. Zameriava sa

na konkrétne segmenty, prípadne v geste vystihuje dynamiku tela voľnou rukou. V kresbách pracuje s linearitou, kresebnosťou, bezfarebnosťou, respektíve s čiernou a bielou.

 

„Médium kresby je pre mňa tréning akejsi manieri v geste. Samotný proces trvá dlhšie, kým sa dostanem do určitého stavu, do ‘zenu.’ Cez hľadanie až meditáciu sa dostávam k jednotlivým výsledným dielam. Sú to vlastne automatické kresby. Pracujem s proporciami, ktoré pri transrodovom tele nie sú úplne konvenčné. Baví ma preháňať to, alebo sa baviť s gestom, zvláštnosťou.“

Prečo si sa rozhodla ísť týmto smerom vyprázdňovaním

kompozície a linearity?

 

„V maľbe som mala prvotne celkom realistické tendencie. Postupne ako som prišla na VŠVU a dostala som sa do bližšieho styku so súčasným umením a začala som skúmať všetky tie možnosti, ako vo výtvarnom jazyku povedať, čo chcem, odzrkadlilo sa to na mojej tvorbe. Zároveň som začala siahať k radikálnejšej syntéze v kompozícií, pričom sa však nesnažím úplne potlačiť svoje skilly. Stále je to určitý proces, nemyslím si, že som dospela k definitívnemu bodu, ale vnímam túto tendenciu ako osobnú evolúciu maliarskeho rukopisu. Baví ma, že menej je niekedy viac, či už v samotnom prevedení, alebo aj v tom, že tie čistejšie veci nechávajú priestor pre širšiu interpretáciu, alebo aj pre iracionálne prehodnotenie pre oko.“

 

Námetom pre autorku bola denníková výpoveď z posledného obdobia. V cykle z letného semestra 2021 kreuje viaceré roviny:

 

„Stále sa točím okolo somatickosti a pozorovania vývinu sekundárnych pohlavných znakov, ale taktiež skúmam aj tie vnútorné alebo najpovrchovejšie atribúty, ktoré súvisia ako s psychológiou, tak so sociálnym hľadiskom. Prostredníctvom symbolu alegorizujem situácie alebo naratívy, ktoré sa týkajú trans skúsenosti, či už vo zovšeobecnenej alebo osobnej roviny. V porovnaní s mojou dosavadnou tvorbou, kde vždy dominovala akási melancholická, ponurá atmosféra, snažím sa cez priam banálne alegorické symboly odľahčiť túto tenziu a vystihnúť v tom skutočnejšiu podstatu, skrz odosobnenejšiu optiku.“

 

Prečo bolo pre teba potrebné odľahčenie danej témy?

 

„Vo svojej náture som melancholická. Kedysi bola pre moju maľbu príznačná ponurá farebnosť. Aj keď sa mi zároveň páči temnota a dekadencia, nechcem tak úplne vyznievať. V ostatnom období sa veľa vecí začalo meniť aj v mojom prežívaní a vnímaní. Chcela som v maľbe niektoré veci z toho ponechať, ale zároveň nespraviť z toho melodrámu. Snažím sa to už brať menej vážne.“

Výber tém a tvorba u autorky vždy súvisí s osobnou skúsenosťou,

s jej životom a jeho prežívaním. Pracuje so segmentovaním jednotlivých častí tela vo figurálnych motívoch, čím upriamuje pozornosť na určité časti, ktoré aj keď sa jedná o detaily, menia celú situáciu ohľadne sociálnej percepcie indivídua. 

 

 

„Keď som si začala uvedomovať tú ‘novú’ vonkajšiu realitu, každé obdobie zrazu akoby prinášalo kopec nových podnetov. Veľa vecí ma zrazu zasahuje iným spôsobom. Politický diskurz, sociálne problémy a zároveň introspektívna stránka. Proste veci, ktoré stoja za zmienku. Mám rada umenie, ktoré je osobné a umenie marginalizovanejších skupín, ktoré sa venuje témam, kde sa umelci a umelkyne s ich motívom priamo spájajú. Myslím si, že keď insider hovorí  o sociálnych problémoch, ktoré nás neustále zasahujú, tak to má úplne inú vážnosť, silu a dojem. V tomto cykle sa tiež pokúšam zachytiť akúsi dievčenskosť, naivitu v mienke, pubertálnosť v prežívaní, ktorá súvisí s novotou osvojeného statusu.

 

Taktiež v materiálovej úrovni, kde experimentujem s plátnom ako s osobitným symbolom, zachycujem akoby tú najpovrchovejšiu a zároveň najčerstvejšiu vrstvu mojej osobnosti/identity, ktorá priamo súvisí s mojou sociálnou tranzíciou. Čo ma motivovalo implementovať túto úroveň do tohto cyklu, keď hovorímo najpovrchovejšej a najpovrchnejšej vrstve, bolo precitnutie, že je to atribút, ktorý determinuje vývoj všetkých okolností súvisiacich s mojím životom.“

Dôležitým bodom autorkinej tvorby je práca s vnútornou i vonkajšou stránkou seba. Čerpá z trans skúsenosti:

 

„Je to niečo, čím sa môj deň začína a končí. 365 dní v roku, už navždy a stále to prináša nové podnety. Zatiaľ je to pre mňa ako bezodná studňa inšpirácie.“

Rozhovor viedla
KATARÍNA
JANKECHOVÁ

kate.jankechova@gmail.com | instagram

Katarína Jankechová (*1996, Piešťany) študuje magisterský stupeň

na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave Teóriu a prax súčasného umenia a na Univerzite Komenského v Bratislave estetiku.

 

V rokoch 2018 - 2020 absolvovala odbornú stáž v Galérií Čin Čin v Bratislave. Od roku 2019 spolupracuje na festivale súčasnej fotografie a nových médií OFF Bratislava ako koordinátorka. V roku 2020 sa odborne spolupodielala na výstave Otvorenosť v kultúrno-kreatívnom centre ARTA v Piešťanoch a v roku 2021 sa kurátorsky podieľala na výstave Spomínaš si, ako sme sa stretli? v Kunsthalle EXT Bratislava na Treskoňovej ulici.

Autorka fotografií
EVA
TAKÁCSOVÁ