PETER BRANDT
IN CONVERSATION WITH
DENISA TOMKOVÁ
How did you get into art practice and what inspires your work?
/
Ako si sa dostala k umeleckej praxi a čo inšpiruje tvoju tvorbu?
When I was very young I did an art course and my teacher thought I should apply for The Royal Danish Academy of Fine Arts, so I did. It had never crossed my mind, so I became an artist by accident. After a while, I dropped out and then came back years later. In between I went to drama school where I was trained in the Stanislavski technique by a Russian actor and director. My entire artistic practice stems from that training. Working with the body and my own experiences related to societal and cultural issues in context with often an (art)historical material and translating it into a physical form. I am influenced by feminism, trauma theory, masculinity studies and not least pop culture that articulates what it is to be a human being in a conflicted contemporary society. All this combined with the act of giving testimony and living my life.
/
Keď som bol veľmi mladý, chodil som na výtvarku a učiteľ si myslel, že by som sa mal prihlásiť na Kráľovskú dánsku akadémiu výtvarných umení, tak som to urobil. Nikdy ma to nenapadlo, takže som sa stal umelcom náhodou. Po čase som štúdium prerušil a po rokoch som sa vrátil. Medzitým som chodil na divadelnú školu, kde ma v technike Stanislavského školil ruský herec a režisér. Od tohto tréningu sa odvíja celá moja umelecká prax. Práca s telom a vlastnými skúsenosťami súvisiacimi so spoločenskými a kultúrnymi otázkami v kontexte s často (umelecko)historickým materiálom a jeho pretavenie do fyzickej podoby. Som ovplyvnený feminizmom, teóriou traumy, štúdiami maskulinity a v neposlednom rade popkultúrou, ktorá artikuluje, čo je to byť človekom v konfliktnej súčasnej spoločnosti. To všetko v kombinácii s aktom podávania svedectva a žitia môjho života.
What are the most important questions you look to answer in your practice and why?
/
Aké sú najdôležitejšie otázky, na ktoré hľadáš odpovede vo svojej praxi, a prečo?
In my work, I try to advocate for a new kind of masculinity that is based on empathy instead of violence and domination. Patriarchy must end. I see my whole practice as a meditation on violence, trauma and power and how this is situated in the gendered body. I am especially concerned with wounded masculinity. How these wounds can invent conversations that can be both healing and change perspectives. I have worked for years on “the victim position”, to give value to that position as a dignified one. It’s also vital for me to reference persons or works from other cultural products that resonate with my own thinking, since no artist stands alone. The trailblazing feminist writer and performance artist Joanna Frueh (1948-2020) once wrote an essay about my work titled “The Company of Saints”. In this essay, she listed a whole circle of secular saints, me being one of them. I hope that I somehow follow Joanna’s beautiful vision and that when one experiences my work, a multitude of radical persons will arise in the cracks.
/
Vo svojej práci sa snažím presadzovať nový druh maskulinity, ktorý je založený na empatii namiesto násilia a dominancie. Patriarchát sa musí skončiť. Celú svoju prax vnímam ako meditáciu o násilí, traume a moci a o tom, ako je to umiestnené v rodovo podmienenom tele. Osobitne sa zaoberám zranenou mužskosťou. Ako tieto zranenia môžu vynájsť rozhovory, ktoré môžu byť liečivé a zároveň meniť perspektívy. Roky som pracoval na "pozícii obete", aby som tejto pozícii dal dôstojnú hodnotu. Je pre mňa tiež veľmi dôležité odkazovať na osoby alebo diela z iných kultúrnych produktov, ktoré rezonujú s mojím vlastným myslením, pretože žiadny umelec*kyňa nestojí sám*a. Priekopnícka feministická spisovateľka a performerka Joanna Frueh (1948 - 2020) raz napísala esej o mojej práci s názvom "Spoločnosť svätých". V tejto eseji vymenovala celý okruh sekulárnych svätých, medzi ktorými som bola aj ja. Dúfam, že nejakým spôsobom nasledujem Joanninu krásnu víziu a že keď niekto zažije moju prácu, v trhlinách sa objaví množstvo radikálnych ľudí.
Tell me about your work in the exhibition Still Here. What themes does this project address and in what ways?
/
Povedz mi niečo o svojej práci na výstave Still Here. Aké témy tento projekt adresuje a akým spôsobom?
In the [exhibition] Still Here, I am showing three works from [my project] History of Violence, which explores the violent deaths of the Italian film director, author, and intellectual Pier Paolo Pasolini (1922-75) and Cuban American artist Ana Mendieta (1948-85), intertwined with my own experience of a near death, violent attack in Rome 2002 and being subjected to the death threats and harassment by my neighbor since 2020. Based on extensive research in Rome, Ostia, and Bologna and with the Pasolini crime scene as a starting point, the work examines traces of violence and trauma that negotiates with gender and sexuality, materialized in the form of hybrid works between different bodies, narratives and art practices.
/
Na výstave Still Here vystavujem tri diela z projektu History of Violence, v ktorom sa zaoberám násilnou smrťou talianskeho filmového režiséra, spisovateľa a intelektuála Piera Paola Pasoliniho (ITA 1922 - 1975) a kubánsko-americkej umelkyne Any Mendiety (CU/USA 1948 - 85), ktorá sa prelína s mojou vlastnou skúsenosťou takmer smrteľného násilného útoku v Ríme v roku 2002 a s vyhrážkami smrťou a obťažovaním zo strany môjho suseda od roku 2020. Na základe rozsiahleho výskumu v Ríme, Ostii a Bologni a s Pasoliniho miestom činu ako východiskovým bodom práce skúmajú stopy násilia a traumy, ktoré pojednávajú o pohlaví a sexualite, zhmotnené vo forme hybridných diel medzi rôznymi telami, naratívmi a umeleckými postupmi.
Do you think it is possible to imagine a more positive future through art outside of the reality of our current global experience? Does art have the potential to imagine new social structures?
/
Myslíš si, že je možné predstaviť si pozitívnejšiu budúcnosť prostredníctvom umenia mimo reality našej súčasnej globálnej skúsenosti? Má umenie potenciál predstaviť si nové sociálne štruktúry?
I think that one must differentiate between art practices because there are a lot of artists who produce works in a very normative and conventional way. That doesn’t subvert anything. There are also countless cultural products that use violence as entertainment and that don’t create the possibility of an increased consciousness of the human condition. It doesn’t create new knowledge. It doesn’t invent an emphatic vision, so it fails to imagine new social structures. I think it’s important not to romanticize art, not to think that all art creates value for humanity. It doesn’t. It depends on what kind of art it is.
/
Myslím si, že treba rozlišovať medzi umeleckými postupmi, pretože existuje veľa umelcov*kýň, ktorí*é vytvárajú diela veľmi normatívnym a konvenčným spôsobom. To nič nepodvracia. Existuje aj nespočetné množstvo kultúrnych produktov, ktoré využívajú násilie ako zábavu a ktoré nevytvárajú možnosť zvýšeného uvedomenia si ľudského stavu. Nevytvára to nové poznanie. Nevymýšľa empatickú víziu, takže zlyháva pri zobrazovaní nových sociálnych štruktúr. Myslím si, že je dôležité neromantizovať umenie, nemyslieť si, že každé umenie vytvára hodnoty pre ľudstvo. To nie je pravda. Záleží na tom, o aký druh umenia ide.