PETER
LEJA
Miesto a rok narodenia: Trstená, 1995
Žije a pracuje: Bratislava
Štúdiá: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, 2016-
Peter momentálne študuješ dizajn na magisterskom stupni, prezradil by si prečo si sa rozhodol pre ateliér experimentálneho dizajnu?
„Pred týmto ateliérom som dva roky študoval dizajn nábytku na Technickej univerzite vo Zvolene, ktorá bola zameraná na dizajn z tej technickej stránky. Koncept alebo myšlienka sa tam riešila úplne okrajovo – takýto prístup ma nebavil a začal som sa rozhliadať po niečom odlišnom. Následne som náhodou našiel ateliér art dizajnu ešte pod vedením Františka Buriana (ateliér fungujúci pred súčasným ateliérom experimentálneho dizajnu). Veci, ktoré sa riešili v tomto ateliéri ma začali zaujímať. Úplne som im nerozumel pretože boli dosť konceptuálne ale určitým spôsobom ma priťahovali. Pôsobili na mňa magicky. A tak som sa prihlásil na VŠVU, mohol som síce prestúpiť a kontinuálne pokračovať v mojich štúdiách ale ja som chcel začať úplne od začiatku aj kvôli prípravnému kurzu.“
Tvoja bakalárska práca (SUPERHRDINA / BOXY 2020) reagovala na vtedy čerstvo vypuknutú pandémiu Covid-19, mohol by si viac priblížiť toto dielo? Zároveň aj to, ako pandémia ovplyvnila tvoje uvažovanie nad dizajnom a vlastnou tvorbou?
„Prvotným impulzom pre vznik boxov bola potreba sebaanalýzy. Skúmanie toho ako premýšľam vo vyhrotených situáciách. Zvyčajne keď mám stres alebo som vo vypätej situácii tak si častokrát vytváram škatuľky s najdôležitejšími vecami a to ma upokojí, ako keby som sa išiel pripraviť na postapokalypticky svet. No a vznik tohto diela práve týmto začalo - idem vytvárať boxy pre svoje cenné veci a postupne sa to pretransformovalo až na toto. Nezačal som na diele pracovať s tým, že idem riešiť tému korona, preto ju tam ani nie je až tak priamo cítiť. Ale určite ma v tom korona istým spôsobom ovplyvnila, pretože mi vlastne poskytla priestor na sebaanalýzu. A ako pandémia ovplyvnila moju tvorbu...tak pandémiu som zo začiatku nezvládal zle. Priam mi trošku pomohla v niektorých veciach. A to napríklad v tom, že som sa dostal k inému spôsobu tvorby - k digitálnej. Ja som typ človeka, ktorý rád pracuje ručne, som hapticky založený. Avšak nemohol som klasicky tvoriť v ateliéri takže som bol donútený nájsť si cestu k digitálnej tvorbe. Ja tvorím takým spôsobom, že si v návrhovej rovine manuálne vytváram koláže a asambláže ale počas korony som ich začal tvoriť virtuálne. Ide o spôsob tvorby, ktorý nepreferujem a keď nemusím tak nevyužívam ale na druhej strane som zistil, že veľmi uľahčuje prácu a šetrí čas. Pandémia zasiahla aj do fungovania nášho ateliéru, ktorý je pre mňa veľmi dôležitý. Komunikácia so spolužiakmi aj s profesorom naživo je nenahraditeľná, ovplyvňuje to tvorbu asi každého a to nám trošku chýbalo. Cez obrazovku to nebolo tak citlivé, skôr technické a človek neprecíti tak emóciu z tých vecí ako keď si spolu sadneme v ateliéri.“
Čo je podľa teba dobrý dizajn?
„Pre mňa dobrý dizajn je taký dizajn z ktorého plynie emócia, či už dobrá alebo zlá, som rád keď vyvoláva nejakú emóciu u ľudí. Na druhú stranu mám rád aj nepovšimnuté, ľuďmi prehliadané veci, ktoré nie sú tak artové alebo výrazné. Bývalý profesor mi raz povedal takú dobrú myšlienku „byť normálny a obyčajný bude ešte raz veľkou avantgardou“, no a toto ma pri tejto otázke napadlo. Pretože pri niektorých produktoch v dizajne nepotrebujem aby až tak na mňa hovoril, aby sa vystrkoval z davu. Takže mám rád veci, ktoré ma upútajú ale zároveň aj bežný a nepovšimnutý dizajn.“
Vo VŠVU diári 2020 si bol zastúpený štyrmi dielami. Objavili sa tu na jednej strane serióznejšie, priam sochársky poňaté objekty, na druhej hravejšie ready-made objekty na ktorých si viac pracoval s humorom. Je možné tieto tvoje dve polohy od seba takto striktne oddeliť alebo sa vzájomné ovplyvňujú a prelínajú?
„Na jednej strane sú to asamblážove ready made, ktoré tvorím emočne. Spájam dané veci, komponujem ich podľa toho či mi spolu hrajú. Na druhej strane sú to diela viac z remeselného prostredia. V podstate moja tvorba má dve roviny, remeselnú časť a takú tú vtipnú asamblážovo ready made-ovú. No a tieto dve roviny spája návrhová časť, ktorá vždy začína v asamblážach. Takže tie dve roviny sú prepojené, nie sú oddelené. Prakticky viac remeselné diela sú len posunuté asambláže.“
V RETRO FUTURE premýšľaš nad napätím medzi efemérnymi digitálnymi dátami a niečím čo je fyzické a trvácne, avšak aj sám sa pohybuješ v digitálnej rovine a vytváraš diela pomocou počítačového softvéru (PLAN B 2020). Ktorý tvorivý proces preferuješ - fyzický kontakt s materiálom alebo navrhovanie na počítači ? Je podľa tvojho názoru pre súčasného umelca práca s digitálnymi technológiami nevyhnutná?
„Určite preferujem fyzický kontakt s materiálom, ale v poslednom čase som si k tomu už našiel cestu a digitálna forma ma celkom baví. Ale aj tak som nakoniec rád zatvorený v ateliéri a tvorím diela manuálne. Myslím si, že pre výtvarníka fungovanie v digitálnej rovine nie je až tak dôležité, pokiaľ to teda nie je jeho zámerom, že konkrétne chce tvoriť v danom médiu. Ale nebolo by z jeho strany ani múdre, ak by prácu s digitálnymi technológiami úplne popieral pretože veľmi pomáhajú a zjednodušujú prácu.“
Odkiaľ čerpáš inšpiráciu pre svoju tvorbu?
„Tak určite z prostredia kde žijem. Pochádzam z Oravy, čo je dosť nábožensky založené prostredie a tento aspekt sa odráža aj v mojej tvorbe. Náboženské motívy sú mi blízke. Zaujíma ma však najmä ich forma a vizuál, ktorý ma priťahuje svojou magickosťou a čarom. Často odtiaľ beriem inšpiráciu. Samozrejme aj zo všetkého okolo mňa, často krát sa tie veci zaujímavo spoja.“
Aké témy najčastejšie spracovávaš vo svojich dielach?
„Tak práve náboženské témy sa u mňa opakovane vyskytujú, ďalej politické témy, ktoré sa prejavujú v mojich posledných prácach a aj na súčasnej semestrálnej práci. Pritom nie som ten typ človeka, ktorý by nejak seriózne riešil politiku v súkromnom živote, že si každý večer sadnem pred TV a sledujem správy. Práveže sa od toho dosť dištancujem. Ale ide o tému často omieľanú v mojom okolí a niekde v podvedomí sa mi to všetko hromadí. Vždy teda ide o tému z môjho okolia, ktorá sa ma nejakým spôsobom dotkne.“
Je pre teba myšlienka diela rovnako podstatná ako forma alebo dokonca dôležitejšia? Nazval by si sa konceptuálnym umelcom? Je podľa teba takéto škatuľkovanie dnes ešte relevantné?
„Myšlienka je určite dôležitejšia ako výsledná forma, na ktorej mi síce záleží, ale často je výsledkom experimentu, takže neviem ani predvídať ako sa podarí. Som v ateliéri experimentálneho dizajnu takže koncept má väčšiu váhu ako samotný výsledok, ale keď je napokon forma vizuálne zaujímavá tak je to len plus. Konceptuálnym umelcom by som sa nenazval, dokonca ani dizajnérom, považujem sa viac za výtvarníka. Ale škatuľkovanie v dnešnej dobe už nemá význam, keďže všetky média a smery sa už tak prelínajú. Napríklad aj experimentálny dizajn - my sme taký hybrid, napoly socha, napoly konceptuálne umenie, napoly objekt, inštalácia a na záver toto celé ešte obalíme do dizajnu.“
Na záver mi dovoľ sa ťa opýtať na plány do budúcnosti.
„Budúcnosť. Ostávam žiť v Bratislave a dúfam, že si časom vytvorím malý ateliér kde budem tvoriť. Občas by ma potešila výstava. Rovnako by ma občas potešilo, kebyže sa niečo z mojich vecí predalo. Uvedomujem si, že nie je jednoduché sa uživiť týmto typom dizajnu u nás, beriem to ako voľnočasovú aktivitu, je to môj koníček.“
Rozhovor viedla
NIKOLETA
BUKOVSKÁ
Miesto a rok narodenia: Galanta, 1993
Žije a pracuje: Bratislava
Štúdiá: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, 2020-
Univerzita Komenského v Bratislave, 2017-2020