PETRA NELA
PUČEKOVÁ
IN CONVERSATION WITH
DENISA TOMKOVÁ
What are the most important questions you look to answer in your practice and why?
/
Aké sú najdôležitejšie otázky, na ktoré hľadáš odpovede vo svojej praxi, a prečo?
For me, the fundamental question is why (what for) and for whom to create. I feel that I can always redefine these answers based on my work. And I like that. I think my best work (in my opinion) was made when I was in tune with the world and therefore in tune with myself. I don't mean that all circumstances were perfect and I had 24 hours to create and the rainbow was shining outside, but that I had confidence in myself and my surroundings during that period. I think you can do that if you admit all the fears and possible setbacks to yourself and then let them go. Somewhere behind it all is really you and then an honest project can emerge. I'm going through a period right now where I'm trying to do that again. I guess I didn't answer completely accurately- in each piece I deal with slightly different issues that I'm currently experiencing. If I had to pick some intersections, they would include questions like: What does a relationship between two or more people mean and how is it formed? What does it mean to be a woman? What does it mean to be a white woman? What does it mean not to be a woman? In what forms are we able to interact with human and non-human beings? What role does magic play in all of this?
/
Pre mňa je zásadnou otázkou prečo (pre čo) a pre koho tvoriť. Mám pocit, že na základe svojej tvorby môžem tieto odpovede vždy nanovo redefinovať. A to sa mi páči. Myslím si že moje najlepšie práce (z môjho pohľadu najlepšie) vznikli v období, kedy som bola v súlade so svetom a teda sama so sebou. Nemyslím to tak že všetky okolnosti boli perfektné a ja som mala 24h na tvorbu a vonku svietila dúha, ale že som v tom období mala dôveru v seba a svoje okolie. To sa podľa mňa dá ak si k sebe pripustíte všetky strachy a možné neúspechy a vzápätí sa na ne vykašlete. Niekde za tým všetkým ste naozaj vy a potom môže vzniknúť úprimný projekt. Teraz mám také obdobie, v ktorom sa o to pokúšam znovu. Asi som neodpovedala úplne presne, v každom diele sa venujem trošku iným otázkam, tým ktoré aktuálne žijem. Ak by som si mala vybrať nejaké priesečníky, patrili by tam otázky ako: Čo znamená vzťah medzi dvoma a viacerými ľuďmi a ako sa vytvára? Čo znamená byť ženou? Čo znamená byť bielou ženou? Čo znamená nebyť ženou? Akými formami dokážeme komunikovať s bytosťami ľudskými a neľudskými? Akú rolu v tom všetkom hrá mágia?
Tell me about your work in the exhibition Still Here. What themes does this project address and in what ways?
/
Povedz mi niečo o svojej práci na výstave Still Here. Aké témy tento projekt adresuje a akým spôsobom?
This work was created during the pandemic. I think it reflects the inevitable need for human contact and, to clarify the word contact, I was looking for something hidden, beneath the surface. The moment for which people choose to maintain (begin) a camaraderie or relationship. I had a strong urge to create with and for people, that's when I personally see the most meaning in the work. In this project, five strangers met and spent four nights together in the woods with no way to communicate. Everyone participated in the project, of course, voluntarily. I was also interested in the level of language, what it offers us and vice versa, where its limits are, what kind of bond is created without knowing anything about each other. I will never forget the moment when we spoke for the first time. There was the magic that drove me to create. In the next level of this project we could talk about the limitations of the “white cube” and so on. For me, How to be together is about the honest human everyday experience, unspoken feelings, new friendships, and most of all, a reminder of the possibility to stop and return to nature, if we see nature as human alone.
/
Toto dielo vzniklo práve počas pandémie. Myslím si že sa v ňom zrkadlí nevyhnutná potreba ľudského kontaktu a aby som upresnila slovo kontakt, hľadala som niečo skryté, pod povrchom. Moment pre ktorý sa ľudia rozhodnú udržiavať (začať) kamarátstvo alebo vzťah. Mala som silné nutkanie tvoriť s ľuďmi a pre ľudí, vtedy osobne vidím v práci najväčší zmysel. V tomto projekte sa stretlo päť neznámych ľudí a strávili spolu štyri noci v lese bez možnosti komunikácie. Každý sa samozrejme projektu zúčastnil dobrovoľne. Zaujímala ma aj rovina jazyka, čo nám ponúka a naopak kde sú jeho hranice, aké puto sa vytvorí bez toho aby sme o sebe čokoľvek vedeli. Nikdy nezabudnem na moment, kedy sme prvýkrát prehovorili. Tam bola tá mágia ktorá ma poháňa k tvorbe. V ďalšej rovine tohto projektu by sme sa mohli baviť o obmedzenosti white cube a tak podobne. Ako byť spolu je pre mňa o úprimnom ľudskom každodennom prežívaní, nevypovedaných pocitoch, nových priateľstvách a predovšetkým, o pripomienke možnosti zastaviť sa a navrátiť k prírode, ak prírodu vnímame ako človeka samého.
Do you think it is possible to imagine a more positive future through art outside of the reality of our current global experience? Does art have the potential to imagine new social structures?
/
Myslíš si, že je možné predstaviť si pozitívnejšiu budúcnosť prostredníctvom umenia mimo reality našej súčasnej globálnej skúsenosti? Má umenie potenciál predstaviť si nové sociálne štruktúry?
I believe so. And maybe it's not so much a question of art (specific works) as it is the community itself. Of course, going to a gallery and seeing great art naturally cultivates a person. But where I see more potential is in the fact that artists have been trying to imagine different social structures for a long time, but more importantly, not just imagine them, but actually implement them into the lives that they live. That's why we're talking about mental health today at Academy of Fine Arts and Design in Bratislava, about how no one is alone in this, about how we probably disagree about what attributes really great art should have, about how tending a garden is as important a process as building a rocket. Artists have a more sensitive language, they choose the right words, they slowly work towards a vision of the world that they believe in. If they sense injustice, they are not afraid to paint a banner and march with it in the streets. The art community shows me that things are only possible if we can imagine them together and that the real question is not whether we can know the unknown, whether we can come to it, but how to search for it.
/
Verím že áno. A možno to nie je ani tak otázkou umenia (konkrétnymi dielami) ako komunitou samotnou. Samozrejme, ísť do galérie a pozrieť si skvelé umenie človeka prirodzene kultivuje. V čom ale vidím väčší potenciál je to, že umelci sa síce už dlho snažia imaginovať rôzne sociálne štruktúry, ale čo je dôležitejšie, nielen imaginovať, ale ich naozaj implementovať do životov ktoré žijú. Aj preto sa dnes na VŠVU rozprávame o duševnom zdraví, o tom že sa nezhodneme aké atribúty by malo mať naozaj skvelé umenie, o tom, že starať sa o záhradu je rovnako dôležitý proces ako postaviť raketu. Umelci*kyne majú citlivejší jazyk, vyberajú si vhodné slová, pomaličky pracujú na vízií sveta ktorému veria. Ak cítia neprávosť, neboja sa namaľovať transparent a odpochodovať s ním do ulíc. Umelecká komunita mi ukazuje, že veci sú možné len vtedy ak si ich spoločne vieme predstaviť a že skutočnou otázkou nie je to, či môžeme spoznať neznámo, či k nemu môžeme prísť, ale ako ho hľadať.