ROMANA
HALGOŠOVÁ

Miesto a rok narodenia: Bratislava, 1993

Žije a pracuje: Bratislava

Štúdiá: FiF Univerzita Komenského, 2013 – 2016

Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, 2016 -

rhalgosova@gmail.com | instagram

 

 

Romana Halgoš je študentkou druhého ročníka magisterského stupňa na katedre Fotografia a nové média v Ateliéri o fotografii (vedúci Silvia Saparová a Dominika Ličková). Ako sama spomína, je pre ňu dôležitá hra so samotným médiom:

 

„Hrám sa ako dieťa, pretože sa snažím dohnať, to čo mi ušlo v detstve a odmietam vyrásť. Keď si vezmem samotné štúdium, dáva ti určité teoretické a praktické znalosti, z ktorých si potom vyberieš oblasť, na ktorú sa sústredíš, ale stále sa vlastne hráš s médiom a v konečnom dôsledku sa ja stále hrám a stále som dieťa.“

Aj témy, ktorými sa autorka zaoberá sú niekedy vážne, je pre ňu podstatný vznik diela, pri ktorom sa zabáva, „lebo ten samotný proces je vtipný, zároveň pri tom vypnem, nesústredím sa na veci, ktoré ma ťažia. Prípadne nastanú náhodné veci či pokus-omyl, ktorý stále smeruje k tomu, že je pre mňa práve hra s médiom markantná súčasť tvorby.“ Autorka prepája digitálnu, analógovú fotografiu s technikou glitchu.​

​Hoci vo svojej tvorbe spracováva témy, ktoré sú náročné či ťažké pre recipienta a recipientku, stále sa snaží nájsť cestu, ktorá vážnosť situácie zľahčí.

DSC03363.JPG

 

 

V projekte Untitled II sa zameriava mentálnym zdravím, úzkosťami

a panickými poruchami. S touto témou by chcela pokračovať aj

vo svojej diplomovej práci, pričom by výsledný projekt mal presahy rôznych médií – fotografie, videa, inštalácie a experimentu.

 

„Ak má mať diplomová práca váhu a má byť reálnym a vážnym výstupom daného študenta či študentky, tak aj samotná téma môže byť podľa mňa seriózna, ale nemusí byť nutne spracovaná formálne vážne.“

 

Častokrát sa stretávame s rôznymi spôsobmi bagatelizovania tejto témy a nepochopením, s čím sa autorka snaží pracovať. Zámerom je divákovi

a diváčke, ktorý a ktorá možno takýmto poruchám nerozumejú, priniesť iný pohľad, určité precitnutie a empatiu voči ľuďom s rôznymi mentálnymi problémami.

 

„Myslím si, že iný pohľad sa dá však poskytnúť, ak má daný tvorca či tvorkyňa nadhľad a netvorí s cieľom, že toto je to, čo všetci musia vidieť.“

Romana sa v projektoch Fluid, Safe space 1.0 a XY_ZA zaoberá sexualitou či už zo všeobecného pohľadu alebo konkrétnejšieho stereotypného nahliadania na mužskú sexualitu a maskulinitu. Projekt Fluid sa skladá z objektovej inštalácie a projekcie, v ktorej sa autorka venuje otázke sexuálnej identity. Vizuálne interpretuje non-binary problematiku. Projekcia pracuje so stereotypným vnímaním u diváka alebo diváčky, zatial čo inštalácia sa snaží spochybniť spôsob jeho či jej doterajšieho uvažovania o danej problematike. Vychádza z teoretických záznamov o stereotypoch vo vizuálnom umení, ich percepciou v súčasnosti a skúma ich prepojenie na problematiku genderu. Konečným výsledkom je inštalácia, ktorá pozostáva z objektu, ktorý kombinuje fragmenty tradičnej sochy, maľby a historickej fotografie. Tieto fragmenty sú digitálnym zásahom čiastočne zničené, a preto má publikum príležitosť na interpretáciu a skúmanie rodových problémov.

DSC03453.JPG

 

 

Safe space 1.0 je o “zmesi náhodných vecí, nazeraní na sexualitu

vo všeobecnosti, sexualite spojenej s rodom, ale aj stereotypoch

a o tom, ako sú tieto dve veci odlišné. Snažím sa poukázať aj na tie aspekty, ktoré sú zamlčané alebo sa o nich nerozpráva, avšak sú dôležitou súčasťou. Vizuálnou stránkou boli fotografie poukazujúce na témy, ktoré sa zahmlievajú, čo je normálne, ale hovorí sa o nich dvojitým štandardom. Podľa Cambridge Dictionary je Safe Space definovaný ako ‘miesto alebo situácia, v ktorej si ochraňovaný pred nebezpečenstvom alebo zranením’. V tejto práci som pomocou adjustácie fotografií na rôzne materiály vytvorila Safe Space, ktorý slúži predovšetkým ako bezpečné miesto na otvorenie dialógov

o sexuálnej orientácii a identite.”

DSC04325.JPG
DSC04324.JPG

 

 

XY_ZA je multimediálna inštalácia, ktorá sa skladá z vizuálnej

a zvukovej časti. Dve prelínajúce sa stopy - analógový záznam

a digitálna koláž - navzájom komunikujú a stavajú diváka pred problémy súčasnej maskulinity. Digitálna stopa pracuje so zaužívanými stereotypmi, ktoré nachádzame v pop kultúre a v spoločnosti. Zachytáva filmy a mužské idoly najmä z 80. a 90. rokov a glitchovými manipuláciami ich narúša. Analógová stopa v pozadí zasahuje materiálovo aj myšlienkovo do digitálneho záznamu. Metaforicky zobrazuje “spoločensky neakceptovatelné” mužské správanie a pocity. Autorka sa zamýšľa:

 

„Prečo by sme nehovorili o veciach tak, ako majú byť - zo všetkých pohľadov a zamerať sa na sexualitu ako na našu prirodzenú súčasť. Bez ohľadu na to, ako sa identifikuješ, kto ťa priťahuje a čo sa ti páči.“

V rámci teoretického smerovania sa Romana snažila poukázať aj na zastarané pohľady, z ktorých „by sme sa mali vymaniť. Predovšetkým z monopolu Freuda, pretože je dávno prekonaný, ale stále sa objavuje v rôznych prácach (ego, podvedomie a podobne). Ak budeme vychádzať z nie úplne aktuálnych teórií, ktoré sa mne v tomto prípade spájajú s Freudom, tak sa v otázkach sexuality ďaleko nepohneme. Skôr by sme mali ľuďom ponúkať nové alternatívy a pohľady, ktoré tu sú.“

DSC03374.JPG

 

 

Romana vníma problematiku gendru a sexuality cez vlastnú osobnú skúsenosť a vnímanie seba samej.

„Nepáči sa mi, že gender sa zneužíva ako ideológia v populistickom boji na vytĺkanie politických bodov, čo prináša negatívne konotácie a to vnáša dehonestujúci charakter do tejto problematiky, keď sa rieši na verejnosti. Narozdiel od toho sa snažím nazerať na sexualitu cez osobnú skúsenosť jednotlivcov, skrz ich ‚boje,‘ nie cez jednotnú vlnu, ktorá je prezentovaná verejnosti a ktorá nie je nesprávna. Ale ľudia, ktorých poznám sa s touto prezentáciou nestotožňujú, necítia sa komfortne byť viditeľnými. Avšak podľa môjho názoru je dôležité byť viditeľným. Nechcú byť dúhoví, ale chcú byť čierno – šedo – bieli.“ 


Zhodli sme sa, že pride-y sú dôležitou formou aktivizmu, ktorú obe podporujeme. Romana sa zameriava vo svojej tvorbe „individuál-nejšej forme, nie stereotypným vnímaním pride-u. Viem, že ja nezachránim celý svet, ani nemôžem obsiahnuť všetko, preto sa budem venovať tomu v čom sa cítim aj ja pohodlne a kam aj ja relatívne patrím. Vždy sa mi spájajú gender studies s ľudskosťou, nedelíme sa na škatuľky, ale problém podľa mňa začína v tom, že heteronormatívna spoločnosť nevie akceptovať svoje problémy s intimitou a sexualitou medzi mužmi a ženami. Prvotne by sa všetci mali naučiť akceptovať prirodzené veci, a potom možno nájdeme viac porozumenia medzi jednotlivými škatuľkami.”

DSC03340.JPG
DSC03457.JPG
Rozhovor viedla
KATARÍNA
JANKECHOVÁ

kate.jankechova@gmail.com | instagram

Katarína Jankechová (*1996, Piešťany) študuje magisterský stupeň

na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave Teóriu a prax súčasného umenia a na Univerzite Komenského v Bratislave estetiku.

 

V rokoch 2018 - 2020 absolvovala odbornú stáž v Galérií Čin Čin v Bratislave. Od roku 2019 spolupracuje na festivale súčasnej fotografie a nových médií OFF Bratislava ako koordinátorka. V roku 2020 sa odborne spolupodieľala na výstave Otvorenosť v kultúrno-kreatívnom centre ARTA v Piešťanoch a v roku 2021 sa kurátorsky podieľala na výstave Spomínaš si, ako sme sa stretli? v Kunsthalle EXT Bratislava na Treskoňovej ulici.

Autorka fotografií
VALERIIA
YEROMENKO