KSENIA BILYK
IN CONVERSATION WITH
DENISA TOMKOVÁ
How did you get into art practice and what inspires your work?
/
Ako si sa dostala k umeleckej praxi a čo inšpiruje tvoju tvorbu?
I grew up in Kyiv in an artistic family. During my childhood, my parents always took me with them to art exhibitions. At the time, I didn't understand much of it and imagined that all these exciting gallery spaces and museums were just part of my home. The years spent in regular high school were somewhat uncomfortable for me. And although I had friends there, I missed a certain environment of like-minded people. So I decided to go to art high school. That's where I finally felt in my element. For me personally, the choice to be an artist is not so much about the desire to draw and paint well, but rather it is being among like-minded people and ideas - to be involved in the process of dialogue through creative work and to have a certain ability to communicate through images. Growing up in a country with a strong Soviet legacy, I was fascinated by the deliberately hidden layers of the recent past, the secret materials, the propaganda methods and the population control techniques employed by the totalitarian state. However, in my works I have never relied on specific instances of violence or hostile intrusion into the fabric of society. On the contrary, I prefer to create my own images and stories around these themes. So, for example, I see conspiracy theories and everything that surrounds them as a separate kind of creativity. That's why I often work with myths and mythmaking.
/
Vyrastala som v Kyjeve v umeleckej rodine. V detstve ma rodičia vždy brávali so sebou na umelecké výstavy. Vtedy som tomu veľmi nerozumela a predstavovala som si, že všetky tie vzrušujúce galerijné a muzeálne priestory sú len súčasťou môjho domova. Roky strávené na bežnej strednej škole boli pre mňa do istej miery nepríjemné. A hoci som tam mala kamarátov*ky, chýbalo mi prostredie podobne zmýšľajúcich ľudí. Preto som sa rozhodla nastúpiť na strednú umeleckú školu. Tam som sa konečne cítila vo svojom živle. Takže pre mňa osobne voľba byť umelkyňou nie je ani tak o túžbe dobre kresliť a maľovať, ale skôr v tom, že som medzi rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi a myšlienkami - byť zapojená do procesu dialógu prostredníctvom tvorivej práce a mať určitú možnosť komunikovať prostredníctvom obrazov. Keďže som vyrastala v krajine so silným sovietskym dedičstvom, fascinovali ma zámerne skryté vrstvy nedávnej minulosti, tajné materiály, metódy propagandy a techniky kontroly obyvateľstva používané totalitným štátom. Vo svojich prácach som sa však nikdy neopierala o konkrétne prípady násilia alebo nepriateľského zásahu do štruktúry spoločnosti. Naopak, uprednostňujem vytváranie vlastných obrazov a príbehov okolo týchto tém. Tak napríklad konšpiračné teórie a všetko, čo ich obklopuje, vnímam ako samostatný druh kreativity. Preto často pracujem s mýtmi a mýtotvorbou.
Tell me about your work in the exhibition Still Here. What themes does this project address and in what ways?
/
Povedz mi niečo o svojej práci na výstave Still Here. Aké témy tento projekt adresuje a akým spôsobom?
When the full-scale war between Russia and Ukraine began, I was at an artist residency that specializes in ceramics. During the residency, I decided to create a set of ceramic cremation urns, combining their direct function with the ideological symbolism of the Russian imperialist world and propaganda. In Urn for Ashes, I try to capture these contradictions - as if they were familiar to us all along. I attempt to synthesize the heroic folklore that closely echoes the naïve motives of “folk” art during the revolutionary transformations at the dawn of Soviet totalitarianism. Just as then, the disharmony and primitive nature of the dominant narrative only bashfully covered up the stupefying horror of both committed and only yet conceived crimes and atrocities. I choose bold primitivism as a figurative style to create decor that weaves around antique shapes, emphasizing the gloomy naivety and childish simplicity of modern mythmaking of Russian propaganda, linking it with images of the recent past. Therefore, I try to capture the genetic succession of the current “triumphant” narrative that dominates Russian culture as well as cynicism and blissful naivety that eternally accompanies atrocities and crimes. The deliberate scarcity of the majolica colour palette and the emphasised wreck-like texture of the urn are meant to suggest the general fatigue and archaic nature of the material, as if reminding us of the collapses of the old narratives and the eternal attempts to resurrect them from the ashes.
/
Keď sa začala plná vojna medzi Ruskom a Ukrajinou, bola som na umeleckej rezidencii, ktorá sa špecializuje na keramiku. Počas rezidencie som sa rozhodla vytvoriť súbor keramických kremačných urien, v ktorom som spojila ich priamu funkciu s ideologickou symbolikou ruského imperialistického sveta a propagandy. V práci Urn for Ashes, sa snažím zachytiť tieto rozpory - akoby nám boli od začiatku známe. Pokúšam sa o syntézu heroického folklóru, ktorý úzko súvisí s naivnými motívmi "ľudového" umenia počas revolučných premien na úsvite sovietskej totality. Tak ako vtedy disharmónia a primitívnosť dominantného rozprávania len bazálne zakrývali ohurujúcu hrôzu spáchaných aj ešte len zamýšľaných zločinov a zverstiev. Ako figurálny štýl som si zvolila odvážny primitivizmus, aby som vytvorila dekor, ktorý sa prepletá okolo antických tvarov, zdôrazňuje pochmúrnu naivitu a detinskú jednoduchosť modernej mýtotvorby ruskej propagandy a spája ju s obrazmi nedávnej minulosti. Preto sa snažím zachytiť genetickú postupnosť súčasného "triumfálneho" príbehu, ktorý dominuje ruskej kultúre, ako aj cynizmus a blaženú naivitu, ktorá večne sprevádza zverstvá a zločiny. Zámerná vzácnosť majolikovej farebnej palety a zdôraznená vraková štruktúra urny majú naznačovať všeobecnú únavu a archaickosť materiálu, akoby pripomínali kolapsy starých naratívov a večné pokusy o ich vzkriesenie z popola.
Do you think it is possible to imagine a more positive future through art outside of the reality of our current global experience? Does art have the potential to imagine new social structures?
/
Myslíš si, že je možné predstaviť si pozitívnejšiu budúcnosť prostredníctvom umenia mimo reality našej súčasnej globálnej skúsenosti? Má umenie potenciál predstaviť si nové sociálne štruktúry?
I definitely believe in the power of art to influence the framework we use to view the global processes in which we find ourselves. It is an opportunity for expression and dialogue, a chance to work with memory, to process our past, present and future. An act of repentance and its manifestations. But keeping in mind whether it will be readable by the audience - it is a task that needs to be worked on. We, as artists, cannot remain silent during the war and social tensions, while keeping our own reflections to ourselves. Nor can we start building a new world with scarred hands and an unprocessed past. Therefore, each author can either draw attention to unsolved problems or, if they have the strength, lay the foundations for building new, better models that will solve them.
/
Rozhodne verím v silu umenia ovplyvniť rámec, ktorý používame na vnímanie globálnych procesov, v ktorých sa nachádzame. Je to príležitosť na vyjadrenie a dialóg, šanca pracovať s pamäťou, spracovať našu minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Akt pokánia a jeho prejavov. Ale mať na pamäti, či bude čitateľné pre publikum - to je úloha, na ktorej treba pracovať. My, umelci, nemôžeme počas vojny a spoločenského napätia mlčať a nechať si vlastné reflexie len pre seba. Nemôžeme tiež začať budovať nový svet so zjazvenými rukami a nespracovanou minulosťou. Preto každý autor*ka môže buď upozorniť na nevyriešené problémy, alebo, ak má silu, vytvoriť základy pre budovanie nových, lepších modelov, ktoré ich vyriešia.