MICHAELA
MORAVČÍKOVÁ

Miesto a rok narodenia: Žilina, 1991

Žije a pracuje: Bratislava

Štúdiá: Fakulta Architektúry, Slovenská technická univerzita, 2010-2016

Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, 2016-

www.michaelamoravcikova.com

michaela.moravcikova2@gmail.com | instagram

 

 

Michaela Moravčíková je v súčasnosti študentkou šiesteho ročníka maľby, v ateliéri u Klaudie Kosziby na VŠVU. Okrem umeleckého štúdia, má Michaela vyštudovanú architektúru na STU. Keď tento rozhovor vznikal, bola Michaela na študijnom pobyte v Arizone,

kde študovala odbor painting and printmaking.

michaela-2.jpg

 

 

Michaela, aká bola tvoja cesta k maľbe ako k médiu?


“Moja cesta k maľbe bola dosť dlhá a náročná. Umenie ma vždy fascinovalo, osobitne maliarstvo. Všetko okolo neho som si idealizovala. Maliarov, ich rozorvané duše, ich prácu svojim spôsobom odtrhnutú od reality, ich silné prežívanie vnútorného sveta. Sama som kreslila a maľovala od detstva, no keď prišla po gympli možnosť výberu výšky netrúfla som si ani pomyslieť, že by som sa prihlásila na maľbu. Hľadala som alternatívu, ktorá by od umenia nebola až tak vzdialená. Keďže u nás doma je to samý stavebný inžinier, zvolila som si architektúru, ktorá sa javila ako najperspektívnejšia a najrozumnejšia volba. Šesť rokov som študovala architektúru na to, aby som si posledný diplomový ročník poslala prihlášku na maľbu na VŠVU. A tak ma nejakou náhodou vzali a som tu.“


V súčasnosti končíš šiesty ročník maľby. Aký bol prechod od tvorby návrhov architektúry do 2D prostredia maľby? Ostali ti z STU nejaké prvky či spôsoby uvažovania, či sa ti podarilo od architektúry plne „odpútať“?


“Zatiaľ bohužiaľ vnímam len poškodenia spáchané na vlastnom uvažovaní [smiech]. No verím, že v budúcnosti sa vo mne maľba a architektúra nejakým spôsobom prepoja.Na samotnej architektúre ako umeleckej disciplíne bola pre mňa najťažšia jej estetickosť. Ako architekt nechceš úplne vychádzať zo zaužívaných koncepcií, nechceš aby niečo pôsobilo veľmi kontrastne. Keď som po skončení školy začala pracovať ako architekt, uvedomila som si, aká je realita tohto povolania. Chce to od človeka veľkú dávku pokory, pretože je neustále nútený meniť svoj návrh, kvôli klientovi či nadriadenému. Maliari alebo iní výtvarní umelci si môžu dovoliť byť omnoho väčšími egoistami. [smiech] Po šiestich rokoch na architektúre som bola „ako v krabici“, príliš štruktúrovaná. Rovnako som sa cítila, keď som prišla na maľbu. Bola som akoby zviazaná a na začiatku som pri každej maľbe postupovala ako ma viedli v ateliéroch architektúry - spútaná hľadaním konceptu. Rovnako tak pôsobili moje maľby, najprv viac konceptuálne, svojím spôsobom minimalistické. Objavovali sa tam objemy odkazujúce na objemy v architektúre. Moja farebná paleta bola veľmi redukovaná a cez onu vycibrenú „architektonickú racionalitu“ som podvedome popierala chaotickejšie alebo živelnejšie prvky seba. Trvalo mi dlho kým som sa bola schopná oslobodiť od koceptualizmu a racionalizmu a moja maľba tak začala byť uvoľnenejšia.“

Čo pre teba konkrétne robí maľbu seba vyjadrujúcou technikou?

„Prvé, čo ma napadne, je jej fyzický základ. Maľba vie byť veľmi telesná, gestická a zároveň veľmi komplikovaná a komplexná na vnímanie. Aj keď sa, dá sa povedať, hýbe len v 2D priestore, je zložená z množstva vrstiev, ktoré môžu mať rovnaký ale aj rozdielny jazyk. Teší ma hĺbka maľby, pohyb spredu dozadu a naopak, vrstevnatosť významov ale aj senzuálnych vnemov. Napríklad sa niečo na maľbe môže javiť ako plyšové a hneď vedľa niečoho čo vyzerá ako javorový sirup a pritom sú obe tieto plochy „len“ namaľované.“

Akým témam sa vo svojej tvorbe venuješ?

 

„Vždy ma zaujímal boj medzi racionalitou a iracionalitou, dosť možno aj preto, že architektúra je racionálna a štruktúrovaná. Cez maľbu som chcela rebelovať a vyjadriť seba, môcť byť egoista. Spočiatku ma zaujímali čisto existenciálne myšlienky, ktoré som považovala za hodné zobrazenia. Po čase som však zistila, že ich zobraziť neviem. Snažila som sa byť seriózna, mať hlboké seriózne obrazy. Nikdy to nevyšlo, pretože som to nebola ja, neboli to moje myšlienky. Potom ma zaujalo telo, jeho prejav pri love a sexe, ktoré som pokladala a asi stále aj pokladám za jediné hybné sily na ktoré sa dá spoľahnúť. Dlho mi trvalo kým som zistila, že tieto pocity nemusím zobrazovať koncepčne ale môžem ich abstraktne vyjadriť skrze vlastnú uvoľnenosť a hravosť.“

 

 

Čím je na tvojich obrazoch reprezentované telo?

 

„Vždy som si myslela, že telo musí byť zobrazené prostredníctvom nejakého znaku aby bolo viditeľné. Chvíľu mi trvalo, kým som zistila, že to môže byť iba o tom procese. Konkrétne o tom, že aj moje telo sa môže stať maliarskym nástrojom. U mňa je to už iba o mojom pohybe, čiže to telo je zastúpené pohybom, ktorý vykonávam pri maľbe. To je pre mňa jednou z najdôležitejších vecí.“

Tvoja tvorba je špecifická pastelovými tónmi farieb. Čo pre teba tieto farby predstavujú? Má to nejakú spojitosť s tvojím pohľadom na svet?

 

„Pastelové tóny boli u mňa trochu zvrat. Vždy sa mi páčili zemité ťažké pigmenty, pretože mi prišli seriózne. Chcela som byť, ako vravím, seriózna. tiež sa mi ťažko uvoľňovalo z konformity prostredia, v ktorom som vyrastala a z mojej, od prírody, obavy konfliktu, čo ústi do snahy potešiť všetko a všetkých. Až v poslednej dobe som došla k názoru, že vďaka používaniu pastelových farieb  ako základu, viem následne do malby priniesť kontrast bez menších obáv a viac sa uvolniť. Myslím však, že mi tento ťah aj pomohol viacej vnímať farby a lepšie budovať abstrakciu. A možno som all in all aj  veľmi jemná duša. [smiech]“

michaela-9.jpg

 

 

Pastelové farby majú teda pre teba najmä praktický účel...

 

„Áno. Ale zároveň sa práve teraz nachádzam v štádiu myslenia a tvorby, kedy si myslím, že je to praktické, no určite nielen to. Ja napríklad milujem slnko. Preto som práve v Arizone, kde je momentálne  40 stupňov. Tiež mám strašne rada, keď sú farby doslova vyťahané od slnka alebo keď sa lesknú až do zlata. Páči sa mi taká vyblednutosť alebo až  vyťahanosť slnkom. Ako niečo veľmi spraté. Tu v Arizone je všetko v takej farebnej palete, akú som používala minulý semester, takže som sama prekvapená, pretože si uvedomujem, že som asi predbehla paletou svoje obdobie, resp. moje telesné ja.“

 

Evokuje v tebe niečo táto farebnosť? Možno čas, ktorý je na danej veci poznačený?

 

„Ani nie čas, ale spojenie s tým slnkom. Mám pocit, že tie veci sú vo svojom „bytí“ nejak označené exteriérom alebo vonkajším životom, či už je to vietor, morská voda alebo vplyv slnečných lúčov. Všetko to nejako pôsobí a zanecháva po sebe stopy reality mimo mojej subjektivity.“

michaela-1.jpg

 

 

Presuňme sa od tvojej farebnej palety k symbolom, či pseudosymbolom, ktoré zobrazuješ. Od čoho závisí pomer uplatnenia abstrakcie a figuratívnosti v tvojej tvorbe?

„Budem sa opakovať ale je to podobné ako pri mojej farebnej palete. Na začiatku som si myslela, že abstrakcia je najvyššia méta, ktorú môže umelec dosiahnuť. Neskôr som už sama  nechcela aby moja maľba bola čisto abstraktná. Prišlo mi ako mainstream a tak som sa začala  pohrávať niekde na hrane medzi abstrakciu a figuratívnosťou. Vždy som chcela k takému niečomu vo svojej tvorbe dospieť, no sprvu to nebolo úplne ono, pretože som sa chcela mojou tvorbou niekam zaradiť, niekam sa napasovať. Moje posledné obrazy sú už zobrazením „lyrickej abstrakcie“. Je to abstrakcia, ktorú na začiatku každého obrazu tvorí pohyb môjho tela. Jednotlivé ťahy mi potom niečo pripomenú a následne začnem teda používať znak, ktorý je pre mňa už figuratívny, no len do istej miery. Takýto znak, ale použijem tak, že jeho index nie je priamo odkazujúci na predmet, ktorý predstavuje, ale  použijem jeho druhotnú asociáciu. Je to teda „relatívna abstrakcia“, ako keď vo vete prehádžeš poradie slov, ktoré sú konrétne, no zároveň vďaka tomuto “neporiadku” začnú byť abstraktné. Svojím indexom nereprezentujú priamo, len naň odkazujú.“

Môžeš prosím opísať ako postupuješ pri tvorbe obrazu?

 

„Moje rozmýšľanie a postupy vysvetlím, na konkrétnom obraze, ktorý som nazvala Popcorn flower. Prvá vrstva býva maľovaná riedkou farbou, je veľmi uvoľnená, nikdy neviem čo bude nasledovať. Nezáväzne som začala prinášať prvé tvary, v prípade obrazu „Popcorn flower“ to boli obrysy pohlavných orgánov, len aby ma tento proces bavil a začala mať daný obraz rada. Potom ako som domaľovala toto latentné porno, začala som na obraz otláčať iné materiály, ani nie za účelom zakryť čo som práve namaľovala, ale pretože to nebolo to, čo som chcela komunikovať. Na rozrušenie toho erotického výjavu som použila monotypiu. Rozhodla som sa, že obraz sa bude volať bobrí chvost, pretože v prenesenom význame, bobor predstavuje aj mužský aj ženský pohlavný orgán. Tu je tá relatívna abstrakcia. Začala som odtláčať bobrí chvost, vyrobený z linolea. Povedala som si, že ďalší znak by mal byť spojený nejak s bobrom, ale nie priamo, teda nie strom. Chcela som priniesť znak z druhého radu v semiotickej tabuľke. Pretože ma bavila najmä hra so znakmi, bobrí chvost som zamenila za kukuricu, z ktorej mi znova prišlo zaujímavé prejsť do znaku popcornu vo veľkosti tej kukurice. Zároveň mi pri farbe popcornu sedela aj farebnosťou podkladu. Keďže bol podklad svetlej ružovej, nakoniec z toho vzišiel vlastne strom čínskej čerešne Sakury. Znaky na mojich obrazoch sa miešajú a nedajú sa úplne jednoducho čítať. Čiže keď robím so znakmi tak je to v takejto hre relatívnej abstrakcie.“

michaela-5.jpg

 

 

Inšpiruješ sa pri tvorbe prácou iných umelcov? Ak áno, ktorých?

„Myslím, že každý umelec má iného umelca, ktorého drží v hlave. U mňa to boli v poslednej dobe abstraktné maliarky  Michaela Eichwald, Amy Sillman a najmä Charline von Heyl.“

Technika, ktorú využívaš pri tvorbe je kombinácia rôznych materiálov. Aké zaujímavé materiály používaš a prečo?

 

„Základnými médiami sú pre mňa akryl a olej, no tiež som používala pigmenty zmiešané so želatínou. Páčila sa mi jej transparentnosť a viskozita. Z toho istého dôvodu som do pigmentov primiešavala lepidlá. Suché pigmenty sa mi obzvlášť páčia, pretože sa nimi dá posypať obraz ako pri korenení jedla, alebo sa dajú rozfúkať či votrieť ako očné tiene na pleť. Všetky tieto na prvý pohlaď vzdialenejšie asociácie mi prinášajú druhotný rad významov.“

Zaujali ma názvy tvojich diel. Vždy mierne naznačia, čo na danom diele pohľadom hľadať napr.  “Jahodová predpoveď” alebo “Delicacy on the seabed”. Názov diela vzniká počas procesu jeho tvorby či až po jeho dokončení? Má byť názov tvojich diel smerodajný pre diváka?

 

„Názov diela vzniká počas tvorby. Niekedy sa pre niečo rozhodnem, no následne sa to môže zmeniť kvôli inej mojej vnútornej asociácii. Slová nikdy nechodia samé, vždy je k nim niečo pribalené. Niekedy ma baví keď slová zamieňam za iné a potom vznikajú nové abstraktne významy a následne na to aj nové obrazy. Sama neviem či chcem aby divák vďaka názvu čítal dielo, asi áno, pretože inak by som písala iba - bez názvu. [smiech]“

michaela-7.jpg
Rozhovor viedla
SOŇA
MIKULÁŠOVÁ

sonmikulasova@gmail.com | instagram

Miesto a rok narodenia: Liptovský Mikuláš, 1998

Žije a pracuje: Trnava

Štúdiá: Trnavská Univerzita v Trnave, 2017 -

Aktivity a spolupráce:

Spoluorganizácia umelecko- historických konferencií Sandr Art a You know Art

Dobrovoľníctvo pre Národný Trust

Účasť v štipendijnom programe Nádvorie Kampus

Organizácia festival Zhovorka

Spolupráca v Nádvorie magazíne

Spoluorganizácia festivalu súčasného umenia Tehláreň

Autorka fotografií
DOMINIKA
JACKULIAKOVÁ
 

 

www.jackuliakova.com

dominika.jackuliakova@gmail.com | instagram

Jackuliaková ukončila magisterské štúdium v ateliéri MgA. Mira Švolíka v roku 2015. Pochádza z Lučenca, kam sa aj po rokoch života v Bratislave a pobytoch

v zahraničí pravidelne vracia. Práve táto skúsenosť má vplyv na výber tém ktorým sa venuje (Lom, A History of (Dis)appearing, R2), pričom všetky spája nejasná hranica medzi tým čo je trvalé a čo prechodné. Fotografie osídlenej krajiny,

či nájdených mestských zátiší sú vytvorené s využitím analógového technologického postupu a následne zväčšované v tmavej komore.