Michaela, aká bola tvoja cesta k maľbe ako k médiu?

“Moja cesta k maľbe bola dosť dlhá a náročná. Umenie ma vždy fascinovalo, osobitne maliarstvo. Všetko okolo neho som si idealizovala. Maliarov, ich rozorvané duše, ich prácu svojim spôsobom odtrhnutú od reality, ich silné prežívanie vnútorného sveta. Sama som kreslila a maľovala od detstva, no keď prišla po gympli možnosť výberu výšky netrúfla som si ani pomyslieť, že by som sa prihlásila na maľbu. Hľadala som alternatívu, ktorá by od umenia nebola až tak vzdialená. Keďže u nás doma je to samý stavebný inžinier, zvolila som si architektúru, ktorá sa javila ako najperspektívnejšia a najrozumnejšia volba. Šesť rokov som študovala architektúru na to, aby som si posledný diplomový ročník poslala prihlášku na maľbu na VŠVU. A tak ma nejakou náhodou vzali a som tu.“

V súčasnosti končíš šiesty ročník maľby. Aký bol prechod od tvorby návrhov architektúry do 2D prostredia maľby? Ostali ti z STU nejaké prvky či spôsoby uvažovania, či sa ti podarilo od architektúry plne „odpútať“?

“Zatiaľ bohužiaľ vnímam len poškodenia spáchané na vlastnom uvažovaní [smiech]. No verím, že v budúcnosti sa vo mne maľba a architektúra nejakým spôsobom prepoja.Na samotnej architektúre ako umeleckej disciplíne bola pre mňa najťažšia jej estetickosť. Ako architekt nechceš úplne vychádzať zo zaužívaných koncepcií, nechceš aby niečo pôsobilo veľmi kontrastne. Keď som po skončení školy začala pracovať ako architekt, uvedomila som si, aká je realita tohto povolania. Chce to od človeka veľkú dávku pokory, pretože je neustále nútený meniť svoj návrh, kvôli klientovi či nadriadenému. Maliari alebo iní výtvarní umelci si môžu dovoliť byť omnoho väčšími egoistami. [smiech] Po šiestich rokoch na architektúre som bola „ako v krabici“, príliš štruktúrovaná. Rovnako som sa cítila, keď som prišla na maľbu. Bola som akoby zviazaná a na začiatku som pri každej maľbe postupovala ako ma viedli v ateliéroch architektúry - spútaná hľadaním konceptu. Rovnako tak pôsobili moje maľby, najprv viac konceptuálne, svojím spôsobom minimalistické. Objavovali sa tam objemy odkazujúce na objemy v architektúre. Moja farebná paleta bola veľmi redukovaná a cez onu vycibrenú „architektonickú racionalitu“ som podvedome popierala chaotickejšie alebo živelnejšie prvky seba. Trvalo mi dlho kým som sa bola schopná oslobodiť od koceptualizmu a racionalizmu a moja maľba tak začala byť uvoľnenejšia.“

​

Čo pre teba konkrétne robí maľbu seba vyjadrujúcou technikou?

​

„Prvé, čo ma napadne, je jej fyzický základ. Maľba vie byť veľmi telesná, gestická a zároveň veľmi komplikovaná a komplexná na vnímanie. Aj keď sa, dá sa povedať, hýbe len v 2D priestore, je zložená z množstva vrstiev, ktoré môžu mať rovnaký ale aj rozdielny jazyk. Teší ma hĺbka maľby, pohyb spredu dozadu a naopak, vrstevnatosť významov ale aj senzuálnych vnemov. Napríklad sa niečo na maľbe môže javiť ako plyšové a hneď vedľa niečoho čo vyzerá ako javorový sirup a pritom sú obe tieto plochy „len“ namaľované.“

​

Akým témam sa vo svojej tvorbe venuješ?

 

„Vždy ma zaujímal boj medzi racionalitou a iracionalitou, dosť možno aj preto, že architektúra je racionálna a štruktúrovaná. Cez maľbu som chcela rebelovať a vyjadriť seba, môcť byť egoista. Spočiatku ma zaujímali čisto existenciálne myšlienky, ktoré som považovala za hodné zobrazenia. Po čase som však zistila, že ich zobraziť neviem. Snažila som sa byť seriózna, mať hlboké seriózne obrazy. Nikdy to nevyšlo, pretože som to nebola ja, neboli to moje myšlienky. Potom ma zaujalo telo, jeho prejav pri love a sexe, ktoré som pokladala a asi stále aj pokladám za jediné hybné sily na ktoré sa dá spoľahnúť. Dlho mi trvalo kým som zistila, že tieto pocity nemusím zobrazovať koncepčne ale môžem ich abstraktne vyjadriť skrze vlastnú uvoľnenosť a hravosť.“

​

​